Ako Mia prišla naposledy a prečo sa nedajú veci vrátiť späť.

Dnes sa mi opäť vrátili myšlienky na udalosti posledného mesiaca. Myšlienky, ktoré sa snažím vždy tak úporne zapudiť, pretože sú obzvlášť bolestivé. Vtedy, keď som videl Miu naposledy bolo piatkové popoludnie a hlas toho zvončeka pre mňa nikdy nebol menej čakaný. Možno si myslíte, že na zvončeku predsa nie je nič zvláštne, no mňa nechodí navštevovať takmer nikto a keď, tak je to v pravidelných časových intervaloch. V piatok zvonček zvoniť nemal, no stalo sa. Automaticky som znehybnel v polohe v ktorej som sa nachádzal a snažil som sa zapudiť paniku. Hlavou mi však už behali neobmedzené možnosti, kto tam mohol stáť. Jedna nepravdepodobnejšia ako tá čo nasledovala pred ňou. Tobiáš, môj otec, polícia...! Srdce mi začalo neovládateľne besnieť a v ušiach mi začala hučať krv. Oblial ma studený pot a oči sa mi začali mimovoľne kaliť. Najtichšie ako som vedel som vyskočil z matraca a po špičkách som prebehol k dverám. Keby tie prekliate staré parkety tak nevŕzgali, mohol to byť dokonale nehlučný manéver. Chvíľu som váhal s trasúcou sa rukou na kľučke. Potom som odchýlil dvere len tak, ako dovoľovala retiazka na nich. Oko v škáre. Prekvapenie. Na chvíľu som si myslel, že sa mi sníva, že Mia ktorá stála pred dverami ožiarená neskorým slnkom s dlhými plavými vlasmi spletenými do naoko nedbanlivého vrkoča, ktoré jej dodávali nadpozemský vilí vzhľad, bola len výplod mojej otrávenej mysle. A keď som na pár sekúnd zavrel dvere, aby som mohol odstrániť retiazku, bol som presvedčený, že keď ich znovu otvorím, už tam nebude. No ona tam stála. Prebehlo zopár úderov srdca. Potom som ju vpustil dnu. Možnože v mojom "Ahoj." bolo počuť viac úľavy, než by som kedy dobrovoľne chcel dať najavo...
"Máš to tu pekné." povedala keď vstúpila do jedinej obytnej izby. To mala byť zdvorilostná fráza? ! Nevedel som čo mám na to povedať. Pekné je výraz pod ktorým si predstavujem čosi absolútne odlišné od môjho príbytku. Minimum nábytku a maximum bordelu všade, keďže som nemal ani šancu si ako tak upratať. Zasiahla ma úplne nečakane. Začal som sa smiať, ale akosi kŕčovito a neprirodzene, tak som rýchlo prestal. Striasol som zo stoličky počmárané papiere a ponúkol som jej ju nech si sadne. Keďže to bola jediná stolička, ktorú mám, tak som si sadol na širokú okennú parapetu. Mia si premeriavala moju olupujúcu sa tapetu, ktorú som premaľoval acrylovými farbami. Nevyzerá moc štýlovo, no nebol to cieľ.
"Ešte to nie je dokončené." Povedal som. Ona sa usmiala. Bol to taký mierny plachý úsmev, akoby si nebola istá, či je to vôbec dovolené. Celý ten čas som rozmýšľal, čo ju sem priviedlo. A ona akoby čítala moje myšlienky povedala. „Bola som zvedavá ako sa máš. Odkedy si zmizol, cítila som sa akosi zodpovedná za dohliadanie na teba, keďže som jedna z mála kto vie, kde v skutočnosti si....“ bol by som rád, keby to nikdy nepovedala. Už dávno nemám dvanásť rokov, dokážem sa o seba postarať. Ona mi posledných pár krát čo sme boli spolu vždy okato naznačovala ten vekový rozdiel, ktorý je medzi nami a jej predstierane materinské city ku mne. Jej starostlivosť ma privádzala do šialenstva a zároveň ma urážala. Neuvedomoval som si jej skutočnú váhu a cenu.
„Neukázala si sa už takmer rok“ odvrkol som. Jej tvár sa zvraštila smútkom a ľútosťou. Upierala zrak na podlahu pokrytú kusmi oblečenia, knihami a pokrčenými výkresmi. Zľakol som sa. „Nemyslel som to tak.“ povedal som napokon „len si mi chýbala. Niežeby som veci nezvládol, keď tu nie si.“ Znechutene som sa poobzeral po miestnosti. „Nechceš radšej ísť niekde von? “ navrhol som. Reagovala zvláštne. Nervózne sa neurčito poobzerala a objala si ramená. „Nie. Chcem zostať tu. Tu je dobre.“ povedala. Až vtedy som si všimol, že vyzerá akosi choro a vychudnuto. Niečo nebolo v poriadku. Dokonca sa mi zdalo že sa trasie. „Ako myslíš. Idem spraviť čaj.“ nič lepšie ma totiž nenapadlo.
Moja kuchyňa sa dá nazvať skôr výklenkom ako reálnou miestnosťou. Je od ostatného priestoru oddelená dlhým korálkovým závesom. Kým som hrkotal s rýchlo-varnou kanvicou a šálkami (našťastie mám presne dve) Mia sa pokúšala upratať mi izbu. Nebolo to ľahké. Mnoho vecí proste nie je kam dať, zároveň som sa s ňou nechcel vôbec hádať, tak som ju nechal robiť, čo sa jej zapáči. Kým voda zovrela väčšina z môjho oblečenia skončila v starej skrini a keď sa čaj vylúhoval, dokonca sa už pustila do kníh. S tými som jej už pomohol. V priebehu pätnástich minút stáli všetky v stĺpčekoch popri stenách. Potom sa pustila do odpadkov. Zastavil som ju. „Vychladne nám čaj.“ Sedeli sme na mojom matraci. „Ti niémaš rám póstele! “ Povedala ruským prízvukom a prekvapene vypúlila oči a našpúlila pery. Začal som sa smiať. Pripomenulo mi to časy dávno minulé, keď sme boli ešte deti. Mia zvykla chodiť na hodiny baletu a doma mala minimálne pol tucta videokaziet s filmami o ruských baletkách. Zvykli sme ich pozerať dookola a ona nimi bola vždy fascinovaná. Ja som zasa bol fascinovaný, keď sa pokúšala napodobniť postavy z obrazovky. Bola presvedčená o tom, že raz bude slávna baletka. A ja som bol tiež....
„Obávam sa madam, že to pre mňa nie je nová informácia.“ povedal som zamračene hlbokým hlasom. Mia sa začala chichotať. Bol to veľmi zvláštny chichot.... Ja som začal rozmýšlať, prečo vlastne vždy chcela aby som ju volal Mia. Ona sa v skutočnosti volala Miriam. Všetci ju volali tak. Podľa čoho si vlastne vybrala prezývku ktorá bola vlastná len mojím ústam? Napadlo ma, že sa jej na to musím opýtať.
„Čuo sa ti to stálo s vluásmi? “ spýtala sa ma. A mňa to úplne vytrhlo z predchádzajúcich úvah ... „Huh...? “ spýtavo som na ňu pozrel. „Sú dlhé.“ povedala už bez prízvuku. Aha „heh...No, netuším... “ Pohľad mi spadol na starý gramofón v kúte- jednu z mála vecí, ktoré som sem z pivnice môjho bývalého domu prepašoval. „Pamätáš sa ešte na toto? “ Spýtal som sa. „Mám len Beethovena. Miestami to dosť zadrháva, inak sú to dosť kvalitné platne.“ Zapol som gramofón. Izbou sa začala šíriť praskajúca Moonlight Sonata. Ležali sme na mojom matraci a sledovali sme cez okno krikľavo fialovú oblohu. Myslel som na to, ako mi bolo v tom momente dobre. Vedel som, že je to moja staršia sesternica, že za chvíľu odíde do svojho bytu za svojím priateľom, no predsa som myslel na tú chvíľu, ktorá sa teraz zdala byť neskonale vzdialená, keď som mal okolo štrnásť rokov a ona nemala priateľa a boli sme sami... stále som sa presviedčal, že je tu pre mňa, že prišla za mnou, že je jej so mnou práve tak dobre ako je mne s ňou. Nemohol som sa viac mýliť. O hodinu sa postavila a akosi prázdne povedala, že musí ísť domov. Znova ma premkol pocit že niečo nie je v poriadku. Že by som ju nemal púšťať preč samú. Stáli sme už pred dverami a ja som si ju privinul. Zrazu som sa nevedel nabažiť vône jej vlasov. jej telo sa mi zdalo v mojich rukách neskutočne útle a krehké. Nikdy som ju nechcel pustiť. Keď tá neznesiteľná chvíľa prišla, bál som sa, že odchádza navždy. Že ju už nikdy neuvidím. Odraz posledných slnečných lúčov na jej tvári ukázal, že má vlhké líce. Naprázdno preglgla a tichým hlasom povedala jediné slovo „Zbohom.“ No akoby ho už ani nehovorila mne. Pozerala sa kdesi pred seba na chodbu a potom odišla. Zostal po nej len poriadok a pustený gramofón...

O tom, že sa tú noc zabila, som sa dozvedel až pred pár dňami. Dostal sa mi do rúk výtlačok s úmrtným oznámením. Nikdy jej už nebudem môcť položiť otázku ohľadom jej prezývky...Ani neviem ako zomrela. Viem len, že to bolo jediné dievča, ktoré som kedy miloval a ja som ju nechal v ten večer opustiť môj byt...

 Denník

5 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu