"! ...To som nebol ja." -boli jediné slová, ktoré som stihol zo seba vysúkať medzi tým ako moje oči od absolútneho zdesenia nadobudli novú konfekčnú veľkosť XXL a tým ako sa mi pred nimi zahmlilo. Slová, ktoré vôbec nijako nenapomáhali situácií v ktorej som sa tak náhle ocitol. Slová, ktoré moja myseľ v podvedomej sebaobrane vytlačila z mojich úst bez môjho súhlasu. Slová, za ktoré som sa v tej mikrosekunde nenávidel. Boli to len slová a preto nevytvorili žiadnu materiálnu prekážku medzi Tobiášovou päsťou a mojou tvárou. Chvíľu by som sa aj bol čudoval, že je také ľahké zložiť ma, lenže Tobiáš nie je žiadna cintľavka a ja som už dva dni takmer nič nejedol...
Na chvíľu som si neuvedomoval čo sa stalo. Ležal som v prachu mojej podlahy a v ľavom uchu mi trochu dunelo. Z úst sa mi vydal neidentifikovateľný zvuk spolu s neidentifikovateľným červeným obrazcom vytvoreným predo mnou na zemi. Všetko okolo mňa zaplnil kovový zápach krvi. Najhoršie na tom bolo, že senzitívne vlákna mojej tváre fungovali. Mimovoľne som skrivil tvár do grimasy a ruka mi vyštartovala k sánke, kým som sa druhou snažil nemotorne postaviť. Samozrejme Tobiáš nečakal, kým sa mi podaria zmobilizovať reflexy a uštedril mi ďalší prisilný úder. Tentoraz do brucha. Nahlas som vyprskol. Oči sa mi zahmlili od bolesti. Neschopný aktívnej obrany som sa schúlil pri stene. Pažerák mi zaplavila kyselina. Vystrel som pred seba ruku. „Počkaj.“... Nezabralo. Jeho hlboký hlas sa potichu ozýval mojou izbou, no ja som ho ledva vnímal. Možno sa do mňa snažil len vtlačiť nejaké rozumy. Nerobil to zrovna účinne. Ledva som sa zachovával pri vedomí, ak vôbec. Z toho, čo hovoril som si veľa neodniesol. Možno hovoril, že ma zabije, ak sa bude taký incident ešte opakovať. Lenže on má vo zvyku vyhrážať sa smrťou. Aspoň z toho, čo som s ním zažil. Možno vynechal tú časť „ak“ a proste sa len sústredil na zabíjanie... V tej chvíli som si tak trochu prial aby to urobil. Trochu dosť...
Kto kedy povedal, že to bude prechádzka ružovou záhradou? Ešte stále som ležal na podlahe pri stene. Do očí mi svietilo poludňajšie slnko. Tobiášova postava sa skláňala nad mojimi knihami. Nechcelo sa mi na neho zaostrovať, ale vedel som, že sa v nich prehrabáva. Zväzky boli porozhadzované po parketách a od miesta kde bol sklonený sa ozývalo búchanie obálok a šuchotanie papiera. Potom nastalo ticho. Postavil sa. Mal som zavreté oči, keď odchádzal. Nemusel som sa však pozerať na to, aby som vedel, akú knihu si zobral. Vedel som to už dávno predtým ako zasadil prvý úder. Dávno predtým, ako zazvonil zvonček...
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
surreal
19. 5.mája 2010 10:53
Akú?
Napíš svoj komentár