Prší. Nikdy som sa netešil z toho hnusného dažďa tak ako dnes. Uvedomujem si, že je to môj posledný dážď a preto si ho vychutnávam. Prichádzam na most. Hodím pohľad dolu a tam rieka plná mŕtvol v kovových rakvách na kolesách, ženúcich sa za nákupom, rodinou, deťmi... Opakujem sa. Viem. Ale je mi to jedno. Dnes je mi už všetko jedno...
Nikdy som nemal "skutočných priateľov", priateľku, proste nikoho s kým by som sa mohol porozprávať o svojích problémoch, kto by mi pomohol pretĺcť sa týmto krutým svetom. A NIKDY SOM ICH ANI NEPOTREBOVAL! NECHCEL SOM NIČ, LEN ŽIŤ SI SVOJ SKURVENÝ ŽIVOT! Ráno ísť do práce, večer prísť z práce. Sadnúť za komp a nechať sa vtiahnuť do reality, ktorá je úplne iná ako tá, v ktorej žijeme... A to sa mi aj nejakú chvíľu darilo...
Ale dnes som o svoj skurvený život prišiel. Keby som mal nejakého "skutočného priateĺa", určite by mi povedal: "Počuj, veď tým že ťa vyhodili z práce a prišiel si o byt tvoj život nekončí. Možno to je znamenie, ze máš začať odznova." Žiadne znamenie. Len dokurvenie toho, co bolo dokurvené už dávno. A tak som skončil... Som sám, bez všetkého... ALE TO MI MOJU DOBRÚ NÁLADU NEPOKAZÍ! A tak si kráčam "mestom" k hotelu, v ktorom som si objednal izbu na jednú noc z posledných peňazí čo mi ostali.
Som tu. Ešte chvíľku vychutnám svoje posledné kvapky dažďa, potom vstupujem do haly hotela a smerujem k výťahu. Nechám sa doviesť až na 23 poschodie. Odomknúť izbu mi robila problémy roztrasená ruka. Asi nervy. Konečne som v izbe. Už len tak málo a je to. Stačí otvoriť balkón, vyliezť na zábradlie a....
Vzduch okolo mňa sviští, oči mi z toho náporu vetra a dažďu slzia. No napriek tomu sa na mojej tvári objavilo niečo, čo tam už dlho nebolo. Myslím, že tomu hovoríte úsmev... Konečne je tu tá chvíľa, na ktorú som tak dlho čakal. BUM! Z môjho tela ostal len kus nehybného mäsa ležiaceho v kaluži krvi... A ja som konečne šťastný...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár