Mimika je najdôležitejší informačný zdroj. Tvár najviac odráža neverbálne komunikácie. Pri posudzovaní ju zvyčajne delíme na dolnú časť, hornú časť a osobitne sa vyčleňuje oblasť očí. Smiech a úsmev sa vyjadrujú predovšetkým dolnou časťou tváre (od nosa nadol).
Horná časť tváre (od nosa nahor) vyjadruje skôr ťažké subjektívne stavy (napr. pohyby čela dobre vyjadrujú ťažkosti, obavy, strach, neistotu). Pri hodnotení však tvár nedelíme na časti, ale ju hodnotíme ako celok, do úvahy berieme vždy celý výraz tváre. Niekedy sa stane, že si uvedomíme rozpor vo vyjadrovaní emócií (napr. niečo iné vyjadrujú oči a niečo iné dolná časť tváre). Pozorovanie mimiky nám pomáha identifikovať emócie, ale aj záujem alebo nezáujem o problém, o nás, o okolie atď.
Pohyby očí. Z hľadiska neverbálnej komunikácie sú oči tým najdôležitejším, čo môžeme na tvári pozorovať. K pohybom očí patria nielen pohyby očnej gule, ale aj mihalníc, obočia a svalov tváre, ktoré formujú bezprostredné okolie očí. Na pohyboch očí sledujeme, kde sa človek díva, kedy sa tam pozerá a ako dlho, ako často sa tam pohľadom vracia pod.
Oveľa lepšie sa komunikuje s človekom, ktorý sa pozerá na nás, ako s niekým, kto sa pozerá mimo a vyhýba sa nášmu pohľadu. Pri komunikácii sa často ľudia vzájomne pozerajú do očí. Pohľadom sa zvyčajne usilujeme zistiť, aký je ten druhý, ako reaguje na naše názory. Pohľadom často aj niečo signalizujeme, usilujeme sa čosi „povedať“. Pohľad z očí do očí je emocionálne veľmi nabitý kontakt. Oddialenie osôb pri kontakte z očí do očí má veľmi dôležitý význam. Pri rôznych vzdialenostiach medzi ľuďmi platia iné normy prijateľnej dĺžky pohľadu z očí do očí. Z diaľky sa môžeme oveľa dlhšie dívať druhej osobe do očí ako zblízka.
Zistilo sa, že priemer zrenice sa mení podľa emocionálneho vzrušenia. Veľkosť zrenice ovplyvňuje aj dojem „krásy“ tváre. Ako krajšie sa na fotografii hodnotili tváre a najväčším priemerom zreníc.
Gestami, ktorými sprevádzame svoj verbálny prejav, môžeme vyzdvihnúť dôležitosť niektorých informácií. Niekedy sa i gesto samo môže stať prejavom, ktorým vyjadrujeme svoj názor, záujem alebo nezáujem o problematiku, človeka atď. Z pohybov rúk môžeme vyčítať, či rozhovor prebieha v pokoji alebo napätej atmosfére. Gestá sú dosť ovplyvnené kultúrou. V rôznych kultúrach môžu mať niektoré gestá odlišný význam, a preto môžu nastať problémy, keď sa stretnú ľudia z rozdielnych kultúr a sú odkázaní komunikovať len gestami. Často si nemusia rozumieť.
V používaní gest sú medzi ľuďmi veľké rozdiely. Niektorý jedinci nie sú schopní hovoriť, ak si pri tom nemôžu pomáhať rukami, iní naopak nepoužívajú pohyby rúk pri rozhovore ani na dokreslenie či zvýraznenie slov, akoby mali ochrnuté ruky.
Kinetika čiže pohyby a polohy tela môžu vyjadrovať emócie, dotvárať verbálny prejav (napr. zvýrazniť nejaké slovo). Môžu odrážať aj určitú rolu /napr. vojak), sebaobraz, sebavedomie, neistota atď. Pohyby môžu byť i obrazom módy. Niektoré sú charakteristické pre určitého človeka, napr. spôsob chôdze, státia, sedenia a pod. Polohy nie sú len strnulé, môžu byť aj nejaké jednoduché pózy, napr. naklonenie hlavy, jej podopretie rukou, pohladenie tváre a pod. Celkový obraz póz a pohybov môže naznačovať povedzme túžbu presadiť sa, urobiť dobrý dojem, bezmocnosť a pod.
Proxemika vyjadruje telesnú vzdialenosť medzi ľuďmi pri komunikácii. Blízkosť označuje dôverný vzťah, väčšia vzdialenosť formálny (úradný) kontakt. Každý človek má určitú intímnu zónu, ktorú dovolí prekročiť len niektorým ľuďom, zväčša z najbližšieho okolia (napr. deti, manželský partner, dôverný priateľ). Každý jedinec si chráni svoju intímnu zónu pred zásahmi z okolia.
Napríklad v plnom autobuse sa ľudia usilujú čo najviac uchrániť svoju intímnu zónu a odťahujú sa od iných, ktorí ju nechtiac narúšajú. Pri komunikácii sa vzdialenosť medzi ľuďmi môže meniť. Ak sa podáva napríklad dôvernejšia informácia, vzdialenosť sa zvyčajne zmenšuje, ak sa prejde na bežnú sociálnu komunikáciu, vzdialenosť medzi ľuďmi sa zväčší.
Proxemika odráža aj príslušnosť k určitej kultúre. Keď sa stretnú ľudia z rôznych kultúr, môžu vzniknúť problémy, lebo vzdialenosť, ktorá je pre jedného prijateľná, môže byť pre druhého priveľmi dôverná a môže mu prekážať pri bežnej komunikácii. Tento problém môže nastať napríklad pri stretnutí obyvateľov z Latinskej Ameriky a severnej Európy.
Haptika je bezprostredný telesný kontakt medzi ľuďmi. Môže vyjadrovať určité správanie (napr. agresiu - ťahanie, trhanie, vedenie), ale môže mať aj symbolickú funkciu (napr. poklepanie po pleci vyjadruje priateľstvo, súhlas, uznanie). Určitú symbolickú funkciu má aj podanie ruky. Niektorý ľudia si všímajú silu stlačenia pri podaní, vlhkosť ruky, jej teplotu či chlad a pod. Niekedy si na základe tejto informácie utvoríme určitú mienku o človeku. Napríklad silné stisnutie ruky sa zvyčajne spája so sebaistotou a sebavedomím. Ak vám pri stretnutí niekto ani nepodal ruku, len akoby ju vložil do vašej dlane a jeho ruka je mäkká, budete mať pocit, že je to človek neistý, nerozhodný a rád sa nechá viesť.
Pri komunikácii si často všímame aj vzájomnú polohu dvoch ľudí. Ľudia môžu spolu hovoriť a stáť oproti sebe čelom alebo paralelne rovinami tiel. Môžu sa však rozprávať aj tak, že jeden stojí naprieč a rozpráva sa akoby cez plece, alebo stojí bokom a pod. Vzájomnou orientáciou rozumieme vzťah roviny tiel a tváre. Tvár môžeme mať v rovine tela, ale môžeme sa dívať aj bokom, ponad hlavu toho druhého, nadol a pod. Vzájomná poloha a orientácia sú bohatým zdrojom neverbálnych informácií o vzťahu ľudí, ktorí komunikujú.
Pri interakcii si však všímame aj celého človeka, usilujeme sa urobiť si o ňom dojem napríklad na základe stavby tela. Človek, ktorý má silnejšie telo, vyvoláva pocit istoty a bezpečia. U okrúhlejších ľudí sa predpokladá srdečnosť a spoločenskosť. Na základe stavby tela sa niekedy snažíme predpokladať napríklad aj povolanie, záujmy či vlastnosti človeka.
Dôležitá je i vonkajšia úprava človeka. Zvyčajne sa lepšie hodnotí jedinec, ktorý je oblečený vkusne, ako človek špinavý, otrhaný či neupravený. Doplnky tiež môžu ovplyvniť naše hodnotenie. Napríklad človek s okuliarmi sa často posudzuje ako inteligentnejší. Pri hodnotení vzhľadu sa u ženy berie do úvahy aj kozmetická úprava a u muža oholenie, úprava fúzov a pod.
Na základe čŕt tváre sa často usilujeme predpokladať, aké má človek vlastnosti a záujmy. Črty tváre sú pomerne dôležitou informáciou i napriek tomu, že v skutočnosti majú malú hodnotu. Atraktívne, pekné osoby hodnotíme lepšie ako menej pekné.
Neverbálnu komunikáciu môžu ovplyvniť etnické a kultúrne roz diely. Príslušnosť
k určitej triede či kaste ovplyvní výchovu aj neverbálne prejavy. Rozdiely medzi jednotlivcami môžu byť okrem výchovy spôsobené aj tým, že niektorí ľudia sú od „prírody“ živší, pohyblivejší. Rovnako aj pohlavie, vek, zdravotný stav a iné faktory môžu ovplyvniť neverbálny prejav.
Verbálna komunikácia
Človek komunikuje predovšetkým rečou. Takáto komunikácia umožňuje získavať informácie, ktoré vznikli dávno alebo sú od iných ľudí, ale aj odovzdávať svojej vlastné poznatky a vedomosti. Človek sa napríklad nemusí popáliť, aby vedel, že sa nemá dotýkať horúcich predmetov, nemusí objavovať to, čo už zistili pred ním, ale môže vychádzať zo známych poznatkov a nachádzať nové vzťahy a nové súvislosti.
Reč je zvláštny spôsob symbolickej komunikácie. Ak ľudia nemajú spoločné poznatky, potreby či postoje, dorozumievanie je sťažené alebo nemožné. Napríklad ak matematik hovorí o svojej práci, problémoch a názoroch niekomu, kto pracuje v úplne inej oblasti, nemusí si s ním rozumieť. Obaja používajú iný „jazyk“.
Okrem významu jednotlivých slov je dôležitá súvislosť - kontext. Treba poznať súvislosti aj situáciu, kedy sa niečo povedalo. To znamená, že by sa nemali vyberať z viet len jednotlivé slová, lebo veta dotvára význam slova, odstavec vetu atď. Ak sa nejaká časť vyberie z celku, môže vzniknúť úplne iný význam. Pri verbálnej komunikácii je dôležitý aj vzťah ľudí, ktorí sa spolu rozprávajú. Často sa stáva, že ľudia s protichodnými názormi (súperi) si nerozumejú, hoci hovoria rovnakou rečou. Naopak tí, ktorých spája hlboké priateľstvo, si dokážu s minimálnymi prostriedkami oznámiť maximum. Niektoré veci si ani nemusia povedať, a predsa si rozumejú.
Verbálna komunikácia prebieha zväčša medzi dvoma ľuďmi (dialóg), alebo ide o rozhovor vo väčšej skupine. Ľudia, ktorí spolu verbálne komunikujú, môžu mať rolu hovoriaceho a rolu počúvajúceho. Počas bežného rozhovoru (dialógu) nastáva striedanie rolí - ten, ktorý hovoril, sa stáva počúvajúcim, a naopak.
Striedanie rolí je charakteristické pre dialóg. Počúvajúci prv, než niečo počuje, sa usiluje vytvoriť hypotézu, čo mu asi ten druhý chce povedať. Z toho, čo počuje, sa snaží zistiť nielen zmysel slov, ale aj to, čo je iba určitým spôsobom naznačené (napr. spôsob podania, intonácia hlasu atď.).
Rozhovor v skupine prebieha iným spôsobom ako dialóg medzi dvoma ľuďmi. Zväčša sa riadi neverbálne, najčastejšie pohľadom. Napríklad pohľadom sa odovzdáva slovo, naznačí sa neochota odpovedať a pod.
pri verbálnej komunikácii sa zameriavame nielen na obsah hovoreného a adekvátnosť verbálneho prejavu, ale aj na tzv. mimolingvistické (extralingvistické) aspekty reči. Sem patrí všetko, čo sa týka časovej charakteristiky reči - hlasových dimenzií. Zahrňujeme sem aj všetky zvuky, ktoré pri interakcii s druhým človekom vydávame, no neobsahuje ich slovník jazyka.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
felixino
9. 6.júna 2018 12:55
neverbálna komunikácia » akopodnikat.eu/livestile/never...
Napíš svoj komentár