Postavil som sa ku dverám a čakal vcelku nervózne, až súprava celkom zastaví na stanici Želivského a ja budem môcť vystúpiť. Mal som pocit, akoby ľudia vedeli, kam idem. Mal som nepríjemný pocit, že je na mne niečo, čo sa im nepáči, že skrátka...tam nepatrím. Nechávam sa často zlákať týmito hlúpymi predstavami a paranoiami a uvažujem, ktorá definícia bláznovstva je pravdivá a neodškriepiteľná?
"Želivského."
Dvere sa otvorili a ja som vykĺzol prvý k eskalátorom hore na ulicu. Nenávidím tie strmé schody, čo spájajú to pekelné metro Pražské a tú nebeskú nádheru nad ním. Neviem koľko mi bude trvať, kým si na to zvyknem. Premýšľal som nad tým, čo by sa stalo, keby som sa rozhodol spadnúť z tých schodov dole a popritom som sa pokúsil o trápny snímok mobilom, odfotiť seba samého zhora s tou zívajúcou prázdnotou vstupu k metru za sebou. Jediné čo mi na tom presúšaní sa eskalátormi robí dobre je ten vzduch a vietor, ktorý tam, do podzemia z hora fučí. V okamžiku som už stál pred stanicou metra a kým som si nasadil okuliare pred slnkom, ktoré mi vypaľovalo oči, tak do mňa už začali strkať ľudia z dola, ktorí ma dobehli. Preskočil som zábradlie pri ceste, vyhol sa 133-ke, ktorá ma temer zrazila a sám som nemohol uveriť tomu, že to, pred čím stojím je konečne ten cintorín, kde na slávu večnú odpočíva... Vbehol som rýchlo dnu, lebo tabuľka s otváracími hodinami mi oznamovala, že mám posledných 2O minút. Hľadal som na vrátnici košík s jarmulkami, na čo na mňa cez sklo zaštekal správca s telefónom pri uchu: "Co děláte?! Jsou přímo pod vaším nosem! Nesundávejte ji!" Ts! Akoby som bol toľko vzdelaný a vychovaný, aby som nevedel, čo sa patrí aj bez týchto jeho hlúpych poznámok! Schytil som jarmulku a plesol som si ju na hlavu. No zabudol som na jednu vec. Na číre jarmulka veľmi nedrží. Obzrel som sa za správcom ako som utekal k tabuli -> Dr. Franz Kafka, 25Om. Ale správca zo mňa nespustil oči až kým som nezašiel úplne za roh a nestratil sa medzi prvými hrobmi. Napriek tomu, jednak z úcty a potom aj vďaka nepríjemnému pocitu zo správcu a sám na seba nahnevaný, že som si to číro musel tak spraviť ako som ho spravené mal a že mi jarmulka nechce sedieť na hlave, celý čas som šiel s rukou na hlave, pridŕžajúc si tak prikrývku hlavy stále tam, kde by mala byť. Po sto metroch, podľa tabule, mi začala tŕpnuť ruka a skoro som si aj cvrkol od strachu, lebo z ničoho nič sa predo mnou zjavil správca a na druhej strane akýsi jeho kolega a nepekne po mne zazerali, idúc tade, kade som prišiel ja.
Pridal som do kroku, lebo už som nevedel vydržať a potom aj, naozaj sa mi zachcelo močiť, k čomu sa pridala aj bolesť brucha zo zastavených vetrov. Tak som sa rozbehol, poprdkávajúc si do skoku, pozorne som prechádzal očami po každom jednom náhrobku, aby som neminul...až!
Bol tam! Stál som pred jeho pamiatkou a vyrazilo mi to dych! Vztýčený mramorový náhrobný kameň mi oznamoval, že konečne som našiel Franza Kafku. Celkom som sa zastavil, nič nevnímajúc, len holý fakt, že naozaj stojím tam, kde stojím. Zdalo sa mi to neuveriteľné, fascinujúce, tak obohacujúce moju dušu... A vzápätí, nepremýšľajúc o tom, ako smiešne by to mohlo vyzerať pri pohľadoch druhých, pokľakol som a sklonil hlavu. Vytiahol som kamienok s listom, ktorý som trochu sentimentálne smolil na lavičke a s najväčšou vážnosťou som to položil tak, aby to popri halde iných darov umelcovi, aspoň trochu vyzeralo pompézne. Po chvíli som sa postavil a premohlo ma nutkanie, odfotiť si to pokojné miesto odpočinku kohosi tak veľkého. Cítil som sa, akoby som sa stretol s niekým živým. Atmosféra toho miesta je neopísateľná... Obzrel som sa rýchlo po okolí, či tu nesliedia správci, ale vzduch bol čistý...tak som narýchlo vytasil mobil a cvakol. Samozrejme, môj mobil nepozná niečo ako "vypnúť zvuk kamery", takže keď som stlačil spúšť, ten zvuk museli počuť aj všetci mŕtvi okolo o živých a nepríjemne čudných správcoch ani nehovoriac. Strčil som si zase rýchlo mobil do vrecka nohavíc a s výrazom na tvári "ja nič, ja muzikant", vydal som sa pokojne späť, šťastne sa usmievajúc. Urobil som pár krokov, keď sa kdesi v dialke predo mnou opäť zjavil správca, ale ten druhý a kričí na mňa: "Hele, pane! Pohněte sé, už zavíráme! Poběžte! Už jsme vypustili psa, běží za vámi!"
Nemusel mi dva krát hovoriť. Veľký čierny vlčák si to mieril rovno k môjmu zadku a konfrontovať ho s jeho zubiskami, čo na mňa ceril už zďaleka sa mi nechcelo...Tak som bežal k chlapíkovi o sto-tristo, ten už stál medzitým pri bráne s kľúčom v zámke, prešmykol som sa pri ňom, jarmulku som mu strčil do paprče, rýchlo krátko poďakoval a zadychčaný sa oprel o kolená práve vtedy, keď psisko dobehlo, no neskoro. Vyplazil som mu jazyk, zachechtal sa, hrdinsky si vytiahol cigu, zapálil si a s úsmevom som sa pobral na zástavku električky k Flore. Misia splnená!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár