nedotiahnuté slová
v polovici nádychu
a opäť tá Tvoja...
čo ľavou zadnou ma schová
a do seba,
či prehltne,
pohryzie, možno rozkúše.
Pomelie a vypľuje
von.
Tónina orfizmu v skrčenej skice,
fotka, ktorú nikto nikdy nespravil.
Mali to byť naše tváre
čo druhým by sa zdali staré
až čas by nás pohltil.
Kadenciou rozumu,
dám Ťa dole,
ako Ty zvykneš v póze,
ležať na mne.
Vzdycháš mi do duše
rukami uzlíš naše ruky,
naše tváre.
Naše jazyky,
hardcore zlozvyky,
spotené povyky a mokré prikrývky
a na nich mi v kadencii pocitu.
No kadenciou rozumu pošleš ma
od seba a zase privoláš
ma k sebe späť,
ja Teba spať k sebe
a Ty prídeš hneď
a na dlho...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár