Áno, som chorý. Opäť.Ale to nie je isto vec o ktorú som sa s Vami chcel podeliť, ani na ktorú ste asi čakali. Ťukám do klávesnice o pol siedmej ráno, počujem, ako susedia jeden po druhom nasadajú do áut a odchádzajú do svojich zamestnaní a rozmýšľam nad vyvrcholením tohto blogu. Vyvrcholenie. Áno. To je tá vec, ktorá mi chýba! Človek by neveril, ako pomaly sa čas dokáže ťahať a ani si jeden nevšimne a zrazu odrátava zostávajúce hodiny do stužkovej... do Electronic Beats, do pondelka, do stredy poobedia, kedy odvisnem zato, že som sa nenaučil tých posraných 17 strán textu, na ktoré som mal mesiac! Ako ja chcem fungovať potom na výške?! Jebem na to! Som predsa mladý a mám tak málo času... ja chcem stihnúť všetko, čo si zaumienim! A ja to stihnem! AJ naučiť sa tých 17 strán do stredy poobedia, aby som neodvisol. Odvisnem, ale doma, od únavy... už sa vidím...
Prídem domov. Unavený, spotený, trafím sa do kľúčovej dierky od bytu až na štvrtý krát, lebo sa mi chce strašne šťať. Ide okolo mňa sused. Chalan, mladší odo mňa, drzý harant... zachechce sa. Nikdy sa nezdravíme. Ja viem, že chodí na štátne gymnázium, doma robí zle a v škole nepatrí k tým poslušným. Mama po ňom pravidelne zjape v nedeľu na obed pri stole... A on? Nevie koľko mám rokov. Odhaduje tak 2O-22, vysokoškolák, možno pracujúci. Pošuk. Prešľapuje pri dverách, lebo sa poští a fajčieva na chodbe len v boxerkách a nevie, že mu trčí ľavé vajco von. Aké nechutné... Počúva čudnú hudbu dosť na hlas a má nevychovaných kamarátov... A! V tomto krátkom opise venoval viac pozornosti sebe ako svojmu susedovi!
Odomknem konečne tie zasrané dvere, batoh jemne položím na botník, pretože mám v ňom len notebook, ale oblečenie zo seba takmer šklbem. Kabát hádžem na zem, na hlinu, ktorá mi vypadla práve z mojich tenisiek. Sveter, mobil, slúchadlá, všetko hodím na stôl a letím k toalete. Prešľapujem nad misou a snažím sa v rýchlosti rozopnúť nohavice. Bohujem na tie gombíky a cítim, že ak do pár sekúnd nespravím čo musím, potečie mi to po nohách. Nahnevám sa a šklbnem rukami od seba, nohavice sa rozopnú a na stotinu sekundy ešte rozmýšľam, či zostanem stáť, alebo si sadnem. Asi si tento raz sadnem, pretože usúdim, že po sediačky sa lepšie odfukuje a uvoľňuje. Každú kvapku moču, ktorý zo mňa odteká prežívam ako pôrod novorodenca. Je to kurevská slasť. Niečo ako orgazmus, ale keď si po ňom dobre useriete na hajzli, zatiaľ čo močíte. Neviem, možno mi len tlačí na lebku únava...
Každopádne sa pri močení vydýcham a dychčiaci ako po onanovaní pár minút pred tým, než príde domov mama (a vy to viete, že o pár minút príde) a začnem si rozväzovať tenisky. Vyzujem sa a zostanem tupo unavene civieť do zelenej steny predo mnou. Milujem tú zelenú. Farbu a štruktúru tých obkladačiek... Uvedomím sa, spláchnem, postavím sa a idem si k umývadlu umyť ruky. Neobťažujem sa zdvíhať si nohavice. rovno sa vyzlečiem do naha a vleziem do sprchy... Chcete vedieť, čo robím v sprche?... To Vás asi nezaujíma, takže to preskočím k okamihu, kedy hlasným buchnutím otvorím dvere na sprchovom kúte. Postavím sa na zem, poutieram sa, ale nie úplne do sucha. Ľúbim ten pocit, keď mám na chrbte ešte kvapky vody, ktoré sa o pár desiatok sekúnd vpijú do paplóna. Po sprche som unavený a trochu sa mi trasú kolená. Oči sa mi zatvárajú a pomyslím na to, že už ma nič nedelí od mojej postele, len zopár krokov. O tom, že ma od postele vždy delia povinnosti do školy sám pred sebou mlčím a hravo to ignorujem: "Aspoň dnes nie..." Nahý, ťapkajúc po studenej zemi sa rýchlo odoberiem do izby, uterák ledabolo prevesím cez stoličku, alebo postel... hodím sa naň, prikryjem svoje rozpálené telo tým nádherne studeným paplónom. Vnímam ešte vône a zvuky okolo... Čo sa deje vonku... Holuby, tie svine špinavé, čo sedia večne pod strechou a chrapčia ako tuberáci krátko pred smrťou... V tomto okamihu mi to príde ako rozprávka. Všetci sa náhlia do bežného stereotypného dňa... Ľudia ráno vstávajú a šomrú, že: "Zase?" A ja...? Ja sa len teraz ukladám do postele. Je sedem hodín a štyri minúty, zajtra mám stužkovú. O siedmej večer. Som chorý a ešte nemám sako, ani košeľu, topánky, ani opasok... Nemám nič. Budúcu stredu musím vedieť 17 strán textu... po stužkovej Electronic Beats... v sobotu... Ako to ja stihnem? Ford mi pomáhaj! Ale to teraz riešiť nejdem... Teraz ma čaká rozprávka a ja jej už naozaj neviem dlhšie odolať...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
hangtime11
13. 10.októbra 2011 11:30
ach, ty to vieš tak podať !
2
@hangtime11 páči sa? Kokšo, by som zarezával až do večera, ale otec ma zobudil, že príde v noci o druhej! Ti mele?! Ja som presne vedel, že si všetko budem zháňať v deň stužkovej! Aspoň, že ten kilt už mám!
Napíš svoj komentár