Medveďku, daj labku...

Dnes sa nevládzem dokopať k ničomu. Moja sestra by sa zatvárila posmešne a podotkla by, že to predsa nie je žiadna novina a že sa neviem dokopať k ničomu každý deň... No, možno som to predsa len trochu podfarbil, ale predsa...Podstata zostáva vystihnutá.

Zaspal som na fyzike s hlavou na Vonnegutovi, akoby mi niekto bachol tehlu do hlavy. Ani si nepamätám, kedy som oblízol stránku 164. A akoby ma do vody hodili, zobudil som sa až na to, že mnou myká Alica, aby som si pobral veci, že odchádzame kamsi inam. To už bola angličtina a ja som si tú stránku 164 akurát tak pekne oslintal. Polospiaci som si nahádzal veci do tašky a šomrúc som si nasadil slnečné okuliare ešte v triede. Keď už mám oči opuchnuté a kruhy okolo nich ako panda, nemusí sa mi do nich šklebiť ten kúsok, čo prejdem do vedľajšej budovi aj slnko. Zvalil som sa k neakému nefunkčnému počítaču a mal som v pláne pokračovať v snívaní, pretože už na prvej hodine sa mi zívalo ako medveďovi, to by však nebola Lublé, aby nedotierala s vrcholne nezáživným "lisningom a spíkingom"...
Ako sladko sa mi snívalo na tých riadkoch dvesto stranovej prózy, toľko ma premáhajúc zamýšľať sa nad vecami, ktoré som donedávna nevedome obchádzal. Nasadil som si slúchadlá a neprítomne civel do monitora. Nine prišlo zaujímavé, že sa jediný (a naozaj nepreháňam, ak poviem, že jediný) zo skupiny snažím vôbec pracovať. Až mi to v tom srde pohladkalo srdce, že sa dokážem tváriť ako najvzornejší študent bez minimálneho vynaloženia akýchkoľvek síl. Zahnal som myšlienku na veľkú mliečnu čokoládu a miesto toho si predstavil pohár ľadovej vody. Oči sa mi zatvárali, ruky som mal ešte stŕpnuté od toho, ako mi v triede viseli cez lavicu a skrehnuté z toho nikdy nemiznúceho chladu v celom pavilóne. Čaro tej školy je neprekonateľné.
Akonáhle ráno prekročím bránu a mierim ku vchodu našej jednotky, mám pocit, že sa ocitám v úplne inej krajine. Všetko zalite slnkom, úhľadne pokosená tráva, na pohľad hodná konkurencie pravým britským trávnikom z ktoréhokoľvek kúta monarchie, vôňa kvetov veľkých ako dlane s prstami...A čo ma najviac vždy teší, že po príchode jary môžete pozorovať všetky možné kvety, ako postupne rastú, kvitnú a opadávajú. Okolo budov a medzi pergolami sa vypínajú kadejaké stromy, no najviac borovice, ktorých vôňa sa nesie celým areálom a pripomínajú mi domov. Zvieratká, veverice, mačky, občas aj nejaký pes zablúdi, smiešne veľké vtáky a sem-tam možno zazrieť aj čajky, ktoré zablúdia od Dunaja...Jednoducho fauna a flóra aká sa nevidí všade...a uprostred toho všetkého (možno nie celkom v strede, predsa len nie som pupok sveta), ale kdesi približne predsa, šuchce sa medveď v slnečných okuliaroch, teda ja, hundrajúc na to, že ho nenechali vyspať sa do sýta, pretože ako je notoricky známe, na tejto škole sa nerobí vôbec nič, alebo potom všetko (no aj to je v skutočnosti tak deň-dva, prípadne celý týždeň, no potom zase na dlhé veky ticho). Preto sa aj ostatní menia na také medvieďatá a učitelia sú len ako takí horári, ktorí dozerajú na to, či náhodou neklesla naša populácia pre daný deň príliš, či sme všetci a či sa nám nič nestalo. Ale povedzte mi...čo sa nám už len môže stať pri hraní kariet, alebo hraní iných hier? Po prípade tak, na internete, alebo keď v triedach hráme na svojich malých eee-bookoch, netbookoch, notebookoch, laptopoch, HTCčkach, a iných sračkách flashovky na nete, alebo iné hry, prípadne aj pri najväčšej nude sa stane, že sa spolu ani nebavíme podaktorí, radšej si chatujeme na fakbúku a pritom nás delia dve lavice...
Takýto je život medvieďat na umeleckom gymnáziu... Našťastie, horári nám dôverujú a vždy sa tešia na skúškové a testovacie dni a týždne. My potom už menej...Nebaví nás už ani odchádzať z tej školy... ale veď načo...keď sme spolu, aspoň sa zasmejeme. A spať môžem rovnako tam, ako doma v nore. Hoci som priveľmi odbočil od témy na začiatku tohto blogu, vôbec som to nevylučoval, že sa tak stane a teraz...
Cítim sa akurátny ovečky počítať...

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu