„A čo by som Ti mal povedať?“
„Ja neviem...ja...ja, naozaj neviem...skrátka niečo! Uvedomuješ si, čo mi tým tichom spôsobuješ?!“
Sadla si na posteľ, prekrížila ruky a hľadela na zem. Fučiac a odhodlaná nepozrieť sa mu do tváre. Bolesť pominula . Nahradilo ju nekonečné prázdno...ako more. Nikde nič, len voda, kam oko dohliadne a až kdesi za obzorom pevnina. Ako ďaleko však, to nie je isté a práve takto sa cítila. Stratená, osamelá. Akoby jej hlavu vymietli tie nekonečné vlny. Akoby jej v hlave šumel príboj...Nič iné nevnímala.
A čo on?
Zrazu nevedel, čo robiť. Na sekundu predbehol konaním myseľ. Vystrelili mu ruky k nej, no akoby sa spamätal, opäť ich primkol k telu a stál. Odvrátil hlavu k dverám, akoby si myslel, že ho nevníma. Začal plakať. Najprv sa mu len slzy rozutekali po tvári k brade. Veľké a slané. Jedna za druhou, maľovali mu po tvári slané cestičky ľútosti a bolesti. A ona ich počula. Počula, ako sa mu kĺžu po pokožke... Zrazu potiahol nosom a rozplakal sa srdcerevúcejšie.
Ani to ňou nepohlo. Inokedy, za iných okolností by ho objala tuho okolo krku a slzy by mu utierala. Ba priam nekonečnou láskou, ktorú k nemu cítila by mu ich aj zlízala z tváre. Plakala by s ním, pretože by ju bolela jeho bolesť rovnako. No to sa dnešným dňom vytratilo.
Prečo ju vodil za nos?! Prečo ju klamal?! Prečo?! Prečo...
„Prečo?!“ ,zakričala, až ním myklo.
„Prečo, ty sviňa?! Vypadni! Odíď! Okamžite sa prac z môjho života! Plač si u tej špiny, ktorá tu bola pre teba, keď som ja musela byť s rodičmi v nemocnici! Okamžite sa zdvíhaj a ťahaj!
Vieš čo?! Milovala som ťa ako nikoho! Bola som najšťastnejším človekom na svete vdaka tebe! Mala som lásku, mala som rodičov, školu aj prácu, ktorú som zvládala! A teraz?! Nemám nič! Chovala som si na prsiach hada, ktorý mi sladko syčal do uší lži! A nerev! Prišla som o všetko,čo mi bolo drahé! Prac sa, pakuj sa!“, len sedela na posteli, nechty zatínala do madracu, napínala sa ako kobra kráľovská a prskala všade na vôkol jed.
On len sedel a neveriacky hľadel s otvorenými ústami, v tvári červený. Aj zabudol plakať od šoku... Sedel ako obarený. Zdvihol sa, vzal si zo stolíka pri posteli veci. Otvoril dvere a vkĺzol do kuchyne, pozbieral svoje veci. Tak isto spravil aj v obývačke a kúpeľni. Ona len sedela na posteli a rozdýchavala tú zlosť. Počúvala, ako sa hýbe po byte a zbiera všetko, čo by jej ho mohlo pripomínať. Jej zlosť kypela pod bodom varu. Pridlho sa motal po byte. Vrátil sa ešte do kuchyne. Počula ako sa hrabe v príborníku. Vyskočila, aby mu pomohla s tým odchodom, kopla do dverí a skočila do kuchyne:
“Ešte si tu?! Nemal si sa už túliť k tej krave?!“
„Už idem...“, utieral si oči, no odpovedal viac-menej pokojne.
Prešiel do predsiene a začal sa obúvať. Prišla za ním, oprela sa o zárubňu a s výrazom najväčšieho pohŕdania sa rozlúčila:
„Dúfam, že do rána obaja skapete!“, vôbec ju nespoznával. Nespoznával ani seba. Mal toho dosť...už nevedel, či koná naozaj, alebo je v zlom sne. Postavil sa, vyrovnal, v ruke mal batoh s vecami. Mal v ňom strčenú ruku. Ruku vytiahol, zablysol sa nôž a ona sa zviezla po zárubni chrapčiac na zem. Strčil nôž späť do batoha, tresol dverami a zmizol na schodisku...Bola tolen sekunda. Triasli sa mu ruky...vôbec sa nekontroloval. Zabil ju. On ju zabil...
Triasol sa celý. Vyletel zo vchodu ako blesk, tresol dverami, sklo zarinčalo a zosypalo sa na zem.
„Hej! Hej vy! Kam odchádzate?! Stojte! Čo ste spravil s tým sklom?! Stojte! To čo má byť...?“
Suseda z druhého polievala na balkóne kvety a počula zvuk rozbíjajúceho sa skla na vchodových dverách. Ani sa poriadne neotočil, šiel ďalej. Triasol sa ako nikdy v živote. Slnko svietilo a pred panelákom sa hrali na preliezkach deti. Na sekundu zatúžil byť medzi nimi.Mať toľko čo oni. Byť mladý a nevinný...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
to bolo niečo.
už som sa začal triasť aj ja od polovice.
pozdravujem ju.