dávno mŕtvych
otváram pántom do dymu
červavých trámov podopieram trup
hrdzavej lode
v riasach modrého mora
zvliekam mokré tričko z tela
nitka po nitke a nikto
nevidí prečo
zmokol som tam hore
náročky.
dve nula dve
od vtedy čo som vypol prúd
do občasného kašlu
zaviažem Ti okolo krku mašľu natuho
objímam Dostojevského
do grafémy vyfúknem krúžok dymu
Ako Hitchcockovi pátrači
zahrabnem prstami do zeme hľadajúc
mená mäsového hrobu
a pod posteľou urna s pozostatkami
dávno mŕtveho deda
Mrazu sa bojím až príde
oblečiem sa do srsti zvieratá
zavyjú a s pazúrmi doškriabu xicht
za každého jedného z vás
jeden krížik
dve nula osem
čo plávem v smere jazdy
v prúde Teba
Ty bohyňa večná
a Blaue Reiter bez hlavy
rúti sa kamsi vpred
aj s koruhvou mojej krvi
tak sladko chutila
soľ zo skaly Tvojho hrdla
naveky zívam prázdnotou vopred
nedokončená výpoveď mladej jelše
v antikvariáte kde len
predávajú poškriabané platne
tak prezentujem seba
hore na hore z tiel a zhnitého mäsa
už dávno som odpustil svojej duši
za to
že svoje panenstvo tam stratila
symptómy nekonečnej únavy
za to
že obetoval som sa Tebe
za to
že poprel svoje záujmy
za to že si ona
za to
že ja som súčasť Teba
či chcem alebo nie.
Na mohyle červených pánov
dávno mŕtvych
otváram pántom do dymu
červavých trámov podopieram trup
hrdzavej lode
v riasach modrého mora
zvliekam mokré tričko z tela
nitka po nitke a nikto
nevidí prečo
zmokol som tam hore
náročky.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár