"Vo vašej odkazovej schránke nemáte ani jeden odkaz...ani jediný. Dokonca ani od vašej matky."

Prezerám si stále dokola všetky poštové schránky. Ba i tie, ktoré ma za bieleho dňa ani nenapadnú. Chýba mi chuť penicilínu doslova zhmotneného do vône, ktorého som pojedol na desiatky gramov dovtedy, kým sa moje telo nezbláznilo a začalo ho odmietať brutálnym spôsobom. (Opäť sa rozpršalo?) Hurá! Počasie dľa môjho gusta... A. Chýba mi pocit pokoja. Kde beriem toľko energie a miesta pre túto disharmóniu? Už sa neženiem za prvenstvom. Opäť spomínam na riadky dávno stratené: "A oni spia. Pretože to dokážu..." Ja nie. Ale prečo, to si nechám pre seba.

A nakoniec, až nadíde čas a bude miesto pre rozuzlenie, pochytáme sa za ruky, hoci s odporom a pokloníme sa publiku. Budem plný eufórie a budem sa tešiť, že som vo svojom krátkom živote už niečo dokázal. No nebude to trvať dlho. Po recepcii, až sa rozlúčím s tými, ktorí mi veria, privolám si veľký výťah so zrkadlom na náprotivej strane od dverí. Možno ku mne ešte niekto pribehne a bude mi chcieť pogratulovať a ja už unavený, rozžiarim sa od šťastia a prijmem s úprimnou vďakou tento prejav úcty, no akonáhle sa otočím vo výťahu a dvere sa za mnou zavrú, spadne opona za posledným úsmevom. Skontrolujem si veci, akurát sa stihnem zahľadieť do pravého dolného rohu výťahu a keď sa už na prízemí otvoria dvere a na displeji nad dverami zasvieti nula, nechtiac vykĺznem von do omamného svetla vrátnice. Poprajem dobrú noc a budem dúfať, že stihnem jednu z posledných električiek, ktoré ma odvezú k posteli. Možno pomyslím na neresť a možno jej neodolám. Každopádne zakopnem na mačacími hlavami vydláždenej ceste a rýchlim krokom sa poberiem za roh na zastávku. Zanechávajúc hore za sebou ruch pokračujúcej recepcie. Možno si ešte kúpim lístok v automate a pomyslím si, že by som tiež chcel byť len obyčajným lístkom v automate, ktorý len čaká na vypľutie do rúk, či peňaženky neobyčajných ľudí. Opriem sa bokom o svetelnú reklamu a s nezáujmom o okolie budem čakať na čokoľvek, čo ma odvezie do noci, od toho všetkého preč. Neviem, či budem mať chuť počúvať hudbu... Možno sa nakoniec radšej započúvam do škrípania kolies na koľajniciach a hlásiča už pre mňa natoľko otrepaného, že si v duchu odverklíkujem každú jednu zastávku spamäti skôr, než na nej zastavíme.

Odvlečiem sa tých dvadsať metrov ku vchodu a naozaj si vydýchnem, až vtedy, keď budem držať kľučku na dverách od bytu vznútra... Odhodím veci na zem, kľúče nechám na stolíku, umyjem si ruky, nakrémujem... sadnem na posteľ a otvorím notebook. Prezriem si všetky poštové schránky. Ba i tie, ktoré ma za bieleho dňa ani nenapadnú. A okrem reklám, či aktualizácií nenájdem asi nič, čo by mi vyčarilo úsmev na tvári. Rovnaký ako ten pri klaňačke, či na recepcii... Nič. A tak ho len zaklapnem a odvlečiem sa do sprchy. Prestanem premýšľať o všetkom a začnem premýšľať o ničom. A s takýmto prázdnom sa aj zakryjem paplónom, vypnem mobil, otočím na bok a zaspím...

 Blog

15 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu