Nech si kto chce hovorí čo chce, myslí, koná. Nechajte môj mikrokozmos na pokoji dýchať, nech môžem sa rozpínať ďalej i do tých najvzdialenejších kútov najďalekejšej diaľky...
Raz som v záleve eufórie potúžený pozemskými stimulantmi rozprával kamarátke na balkóne o tom, aké úžasné je telo. A aký je úžasný tento svet. Žijeme vo vesmíre, ktorý je časťou iného vákua, ktoré vôbec nie je vzduchoprázdne, ani inak prázdne. Je neuveriteľne plné a v tom bola už moja vízia Biophilie o ktorej som ani nemal tušenia. Dokonca my sami sme v tom vesmíre galaxiami. Malé galaxie, ktoré sa svojimi pásmami asteroidov a chvostmi komét snažia nadviazať svoju úzku komunikáciu s tou galaxiou susediacou i vzdialenou. Áno, ba dokonca i vzdialenou. A preto neviem, prečo mám takú smolu. V tom zhluku pulzujúcich iskierok a ohníkov, naťahujem lúče svojho slnka do všetkých strán tak mocne, až čas za ktorý jeden lúč preputuje odo mňa k Tebe je neuveriteľne dlhý a ja neviem... Či mám kontakt s tým lúčom. Som opustenou civilizáciou na planéte Nikoho, ktorá sa márne snaží nadviazať kontakt s vyššou mocnosťou, alebo inou formou života. V istých okamihoch pociťujem pálenie a prahnem hoc i len po párení s neznámym. Ale všetky intergalaktické diaľnice sú v kvartálnej údržbe a ja som vypol hyperpriestor. Preto sa radšej venujem vynájdeniu vlastného kolesa a iných už objavených objavov. Vraciam sa do Renesancie celý a v depozitári ma nájdete, mrnkajúc si vlastnú náuku o vzniku, vývoji a zániku vlastného vesmíru, kým sa toto skončí. Čo zo mňa kričí? 42 to nebude. Tak hľadajte ďalej, milí... Ja už sa veziem len vo vlastnej trajektórii.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
mrspunk
21. 11.novembra 2011 07:20
konečne niekto! vždy som vedela, že i ja som galaxia
Napíš svoj komentár