1980

„Mami.“ ozvalo sa odrazu v sále. Ľuďom padol pohľad na malé dievča, ktoré nedokázalo zadržať slzy. Jej pohľad smeroval k zatvorenej truhle, kde ležalo telo jej nebohej mamy. Chytila za ruku svoju sestru, akoby jej to mohlo dodať silu. Nikto jej nemusel hovoriť, že so svojou mamou sa už nikdy neuvidí. Že týchto pár minút, možno hodín, sú tie posledné chvíle, ktoré môže so svojou mamou stráviť.

Za celý ten čas nespustila pohľad z truhly. Maminka iba spí. Spí, a už sa nezobudí. Dievča sa pritúlilo k svojmu otcovi a neustále plakalo. Ten ju objal, no napriek tomu mal sám čo robiť, aby udržal svoje vlastné slzy. Jej život zhasol v tak mladom veku. Keď truhla skončila v zemi, dievča opäť chytilo za ruku svoju staršiu sestru. Teraz museli držať spolu. Viac než kedykoľvek predtým. Žiadne hádky, žiadne bitky. To všetko skončilo. Nastal čas, aby pochopili význam súrodeneckej lásky.

2000

„Decká, poďte sa najesť!“ zakričala Martina na svoje deti, ktoré zrejme opäť zabíjali čas sledovaním nezmyselných televíznych programov. Deťom to samozrejme dlho netrvalo. O chvíľu boli dole, posadili sa za prestretý stôl a v tichosti začali jesť. Martina prešla do obývačky a pohľadom sledovala svoju sestru Romanu, s akou jednoduchosťou spod jej rúk vychádzajú veľkonočné kraslice. S vaječnou škrupinou a nitkami dokázala robiť skutočné zázraky.
„Tak ako ti to ide?“ spýtala sa jej Martina, ktorá na takéto veci rozhodne talent nemala. Jediné čoho bola schopná bolo omotať nitku okolo celej vaječnej škrupiny.
„Vieš, čo? Celkom fajn. Toto ma vždy bavilo.“ Povedala s úsmevom a ďalej pokračovala vo svojej práci. Martina si zatiaľ vzala časopis a pozrela sa na nadpis prvého článku, ktorý nalistovala. Nahlas sa pritom zamyslela: „Čo prezrádzajú dary? Neviem čo to je.“ A Romana jej odrazu zarecitovala známu vetu Miloša Kopeckého z filmu – Traja Veteráni - . „Proč jsme vám dali dary? Aby jste měli radost.“ A následne dopovedala: „A proč sme chtěli, aby ste mali radost? Nevíme lidi hloupí!“
Obe vybuchli do smiechu. Mali sa naozaj rady. Skúsenosti ich spojili. Všetky tri. Romana, Martina a Júlia. Tri sestry, tri polosiroty. Sesterské puto ostalo po pohrebe ich mamy veľmi silné.

Martina toho času žila v Nemecku a jej sestry ju občas prišli navštíviť. Žila tam s manželom, svojimi dvomi deťmi a vždy sa potešila návšteve z domova. Samozrejme aj ona spolu s rodinou na pár dní pricestovala domov, aby mohla opäť ochutnať prízvuk slovenského jazyka. Nemčina bola celkom iná.

Martina sa odrazu pozrela na svoje zápästie, ktoré zdobila veľmi škaredá jazva, pripomenula jej detstvo. Ako deti sa so sestrou často škriepili a mlátili. A na jednu takúto bitku jej ostala pamiatka. Keď v strachu Romana zavrela pred ňou presklené dvere, vrazila do nich a rukou sklo rozbila. Ona to zase Romane pri najbližšej príležitosti vrátila vpichnutím dvoch ostro zastrúhaných ceruziek do ruky, kde jej ostali dve malé čierne škvrny ako znamienka. Ale tieto časy už dávno skončili. Po maminej smrti boli ony tie dve, ktoré sa v byte museli vedieť o všetko postarať. Ony odrazu museli variť, prať, žehliť, vysávať a vykonávať všetky ostatné činnosti, ktoré dovtedy robila ich mama. Život ich naučil každému remeslu.

Odrazu sa usmiala, prešla naspäť k Romane, ktorá neustále pracovala na svojich krasliciach a potom povedala: „Som rada, že si prišla. S tebou je to tu celkom iné. Naozaj musíš zajtra odísť?“
Romana položila už takmer hotovú kraslicu na stôl a potom s úsmevom povedala sestre. „Už ma budú potrebovať aj inde. Ale neboj sa, zase sa vrátim. Neviem ešte kedy, ale pri najbližšej príležitosti sa určite zastavím. A nakoniec budúci mesiac za tebou príde Júlia aj so svojimi deťmi. Takže určite tu budeš mať veselo.“
„O to sa nebojím,“ odvetila jej, „ale aj tak by som bola rada, keby si zostala.“
Romana prikývla a sestru objala. Následne na ňu upriamila svoje nežné hnedé oči. „Ja viem. A teší ma to, ale naozaj to nepôjde. Neboj sa, zase sa vrátim a urobíme si poriadnu oslavu. Sľubujem.“
Následne zdvihla svoje rozrobené veľkonočné vajíčko, urobila ešte niekoľko ťahov a nakoniec povedala: „Hotovo.“

Keď sa Romanina návšteva skončila, všetko bolo ako predtým. Deti išli do školy, Rišo do práce a Martina ostala doma sama. Starala sa o poriadok a chod domácnosti. Jediný, kto jej počas týchto lenivých doobedňajších hodín robil spoločnosť, bol kocúr od susedov, ktorý jej neustále skákal na okno. Martina mu čoskoro vymyslela prezývku „Žobrák“. Nebolo dňa, kedy by si neprišiel vyžobrať trošku smotany a pár koliesok salámy. Aspoň chvíľku nebývala sama. A čas neustále plynul.

Počas leta strávila Martina s deťmi pár dní na Slovensku. Domov jej veľmi chýbal. Preto sa behom tých pár týždňov snažila navštíviť celú svoju rodinu a priateľov. Jej deti boli na tom rovnako. Ani im sa nechcelo po dvoch týždňoch vrátiť späť do Nemecka. Domov je proste domov. Všade dobre, doma najlepšie. Najviac sa ale potešila spoločnej oslave s Romanou i Júliou. Zašli spolu po dlhom čase na najbližšiu diskotéku a poriadne to roztočili. Odrazu mala pocit, že má 18. Akoby sa ocitla v koži mladej tínejdžerky, ktorá k životu potrebuje len zopár drobných od rodičov, zbaliť pekného chalana a občas nejaký ten drink na zlepšenie nálady.
„Ten vzadu vyzerá dobre.“ pochválila Júlia jedného z hostí.
„Nemala by si si všímať mužské zadky.“ pokarhala ju Romana. „Nezabúdaj, že si vydatá.“
„A ty tiež sestrička.“ odsekla jej Júlia s úsmevom.
Martina sa len zasmiala. Nepotrebovala sa družiť do tejto debaty. Boli len také silné reči, veď každá z nich mala toho svojho. Spoločnosť sestier bola naozaj fajn. Ani nevedela po koľkých rokoch si užívala príjemnú dámsku jazdu.

Blížil sa pomaly koniec októbra a Martina sa opäť vracala z Nemecka domov. Blížili sa dušičky a patrilo by sa priniesť na hrob svojim najbližším aspoň kvety a sviečku. Najmä svojej mame. Ani raz na ňu nezabudla. Ešte stále mala pred očami moment, ako truhlu s jej telom vkladajú do otvoreného hrobu. Nemohla uveriť, že odvtedy uplynulo už dvadsať rokov. Toho dňa však pri hrobe nebola sama. Stretla tam aj Romanu, ktorá čistila hrob od všetkých nečistôt, prachu a opadaného ihličia.
„Ahoj,“ pozdravila ju Martina. „aj ty si prišla pozrieť mamu?“
„Ahoj.“ odvetila jej. „Vieš, blíži sa prvý november a chcem, aby to tu mama mala pekné. Niekto sa jej musí starať o hrob. Otec na to nemá čas a tiež už má svoje roky. A mne to nevadí. Aspoň viem, že robím pre mamu niečo pekné.“
Martina prikývla, podišla k nej a pozrela sa na hrob, na ktorom bolo zreteľne vidieť nápis Emília Hudcovská (1946 – 1980). Roky pribúdali, no tu to vyzeralo stále rovnako. Kiežby ale mohla zariadiť, aby miesto toho hrobu mohla vidieť svoju mamu.
„A prečo si vlastne prišla už teraz?“ nadhodila odrazu Romana. „Veď prvého je až v piatok.“
„Bohužiaľ zajtra sa opäť vraciame do Nemecka a prídeme až na Vianoce. Preto som sa zastavila už teraz.
Romana prikývla a keď Martina položila kahan a veniec na mamin hrob tak povedala: „Už sa teším na Vianoce. Robkovi som sľúbila kúpiť Playstation.“
Martina sa usmiala. Robka už veru dlho nevidela. A ako sa s jej synom Ivanom vedeli hrávať ? Hotový blázinec. Usmiala sa na sestru, objala ju a následne sa rozlúčila.

„Prosím!“ ozvala sa Martina pri telefóne.
„Ahoj Mati.“ spoznala na druhej strane Júliin hlas. Znel ale akosi zvláštne.
„Ahoj, stalo sa niečo?“
„Radšej si sadni Maťka.“
Keď sa o chvíľu Martina opäť ozvala, Júlia pokračovala: „Musím ti niečo povedať.“
O čo ide?
„Romana dnes poobede zomrela.“
„Prosím?“ ozval sa nechápavý hlas z druhej strany.
„Naša sestra Romana dnes zomrela. Podľa všetkého do jej auta narazil kamión, keď sa napájala na diaľnicu. Bola na mieste mŕtva.“
„To nie je možné. Povedz, že to nie je pravda. Kiež by som mohla, ale Romana bohužiaľ tú haváriu neprežila.“
Medzi telefónmi ostalo mŕtve ticho a potom sa Martine cez slzy podarilo povedať: „Vši... všimla si si, že v rovnakom veku zomrela aj naša mama? Aj tá mala 34, keď zomrela.“
„Viem Mati.“ odvetila jej Júlia a tiež mala čo robiť, aby rozprávala pokojne. „Je mi to naozaj veľmi ľúto. Prepáč mi to.“
„Nie. Ďakujem ti, že si mi to povedala.“
„Ahoj Mati.“
„Ahoj.“ rozlúčila sa a následne sa rozplakala. Vybehla po schodoch do spálne a hodila sa s plačom na posteľ. Tak ju o chvíľu našiel jej syn Ivan. „Mami, prečo plačeš? Čo sa stalo?“
Martina sa ani neotočila, len plačlivým hlasom povedala: „Teta Romana dnes zomrela!“

A už opäť stála Martina pred otvoreným hrobom. Držala za ruku svoju mladšiu sestru Júliu. Teraz museli držať spolu. Viac než kedykoľvek predtým, zostali samé. Miesto toho, aby sa tešili na Vianoce plačú pre svoju sestru. Maťa ešte silnejšie stlačila sestrinu ruku. Pôvodne chcela prísť s celou rodinou, ale deti museli ísť do školy a Richard nemal silu odšoférovať to až do Novej Dubnice. Nešlo to. Musela ísť sama. Vlakom do Bratislavy, odtiaľ rýchlikom do Trenčína a následne už len autobusom do Novej Dubnice. Siahla do vrecka, kde mala odložený svoj vianočný darček pre Romanu. Krásny zlatý prsteň. Venovala sestre posledný pohľad, na ľavú ruku jej ho natiahla a s plačom sa s ňou rozlúčila. Jej truhlu vložili do toho istého hrobu, kde pred dvadsiatimi rokmi uložili telo jej mamy. Konečne sa opäť stretli. Spia vedľa seba.

2002

Keď Martina dovŕšila vek 34 rokov, prevrátil sa jej život o stoosemdesiat stupňov. Rišo ju nechcel pustiť nikam samú. Po všetkých skúsenostiach sa bál o jej život. Romanina smrť ukázala celkom nový pohľad na všetko.
„Prosím ťa, neboj sa. Nie som malé decko.“ podráždene sa ozvala Martina.
„Ja viem, ale pochop, že ťa nechcem stratiť. Dvakrát sa stalo, že ženy v tvojej rodine zomreli ako tridsaťštyri ročné. Nechcem dopustiť, aby si bola ďalšou na rade.“
„Myslím, že preháňaš.“
Martina ho chápala a zo začiatku sa jej to zdalo milé aj trošku smiešne. Teraz jej to už ale pomaly začínalo liezť na nervy. Blížili sa ďalšie Vianoce a snáď sa konečne všetko skončí. Dožije sa 35-ťky a všetko bude ako predtým.

Miestnosť bola plná hostí a keď na torte zhasla posledná sviečka, každý sa ponáhľal aby bol práve on ten prvý, kto Martine zablahoželá k jej krásnej 35-ke. Toho dňa dostala neuveriteľné množstvo darčekov, no najväčšiu radosť mala z toho, že sa konečne skončilo obdobie starostí, stresov a strachu o jej život. Už nemá 34. A žije ďalej. Následne jej myšlienky skočili k jej mame a sestre, ktoré tu s ňou už neboli. Chýbali jej. Každý deň. Ale život ide ďalej. A tak sa k nemu treba postaviť.


Poznámka k poviedke „34 Rokov“

Hoci je to jedna z poviedok, ktorých začiatok i koniec som mal okamžite v hlave, písala sa mi oveľa ťažšie, než som myslel. Celú dobu som mal v hlave začiatok príbehu z roku 1980, ako stojí Martina so svojim otcom nad otvoreným hrobom a vnímajú stratu svojej mamy a manželky, no pravdou ostáva, že som nemal ani najmenšie tušenie ako to napísať. Tento príbeh je napísaný z 90% presne podľa skutočnosti. Zvyšných 10 som upravil tak, aby ten príbeh znel aspoň trošku zaujímavejšie. Každopádne osoba, ktorá je v príbehu pomenovaná Martina sa stále teší zo života a dnes má 43 rokov, čiže prevrátenú hodnotu čísel, ktoré tak magicky pripravili o život jej mamu i sestru. Život je nevyspytateľný. Človek mieni, Pán Boh mení sa hovorí, no podľa mňa nikto nikdy nevie, kedy príde jeho koniec. A to je na živote to najčarovnejšie. Prináša do života príbehy, ktorým možno nikto neverí, no sú skutočné. Tak ako aj tento.

 Blog
Komentuj
 fotka
sirael  2. 7. 2011 15:35
Zaujimava poviedka a aj velmi dobre citatelna
 fotka
upirka113  2. 7. 2011 18:58
ach tečú mi slzy : disappointed: ..inak pekné
 fotka
ixka  9. 7. 2011 11:03
Celkom pekne spracované. Aj keď mne tam chýbal viac opis tých postáv, niečo o ich živote, aby som sa s nimi viac stotožnila. A prijala by som keby to bolo dlhšie, ale nevadí. Veľmi sa mi to páčilo, oceňujem najmä myšlienku príbehu, ktorá ma zaujala hneď na začiatku.
Napíš svoj komentár