Prejdem do kuchyne a nalejem si pohár vody. Sotva sa vrátim do izby spočinie môj pohľad na prázdnej posteli, na ktorej leží rozčítaná kniha. Dnes ju určite dočítam. Rozvalím sa a čoskoro sledujem písmená jednotlivých stránok. No dlho to nevydržím. Môj pohľad sa z knihy presunie na nočný stolík. Leží tam fotografia, na ktorej som odfotený ja s mojimi dvoma priateľkami. Strážia ma každú noc a pri pohľade na ich úsmevy vždy pokojne zaspím.
Môj život predstavoval celkom iné pohľady. Všetko čo sa ľudom vonku zdalo byť bezcenné malo pre mňa veľkú cenu a naopak. Nehľadal som šťastie v peniazoch. Nepotreboval som sa celé dni len nalievať alkoholom a ráno sa budiť so šialenými bolesťami hlavy. Nechýbali mi nákupy najnovších módnych doplnkov, či najnovšej a najmodernejšej muziky. Tento svet bol celkom mimo mňa. Radoval som sa s každej minúty, keď cez žalúzie prenikli lúče slnka. Keď som dostal SMS-ku od kamarátky, ktorá mi blahoželala k narodeninám. Keď som si pustil svoj obľúbený album od kapely Pink Floyd. Keď som si ľahol na chrbát a do ruky vzal román od Kláry Jarunkovej.
Všetko toto sú momenty, keď sa dokážem usmiať. Pokojne by som prežil život bez Lady Gaga či Jana Hargaša. Nikdy som nemal potrebu vedieť, kto sa skrýva pod menami na obálkach kníh. Stačil som si s tým, čo som už vedel. Možno preto som nezapadol. Možno som proste nemal schopnosti prebúrať všetky steny mojej izby a skočiť do života všetkých ostatných. Nemal som priepustku do mesta „Bod 0". Všetko čo sa tam dialo sa ma netýkalo.
Poobzerám sa okolo seba. Nikoho tu niet. Nikto sa nepozrie do jedného okna, v ktorom svieti svetlo nočnej lampičky a nespomenie si na človeka, ktorý tam prežije každý deň. Je im to jedno. Ich život sa zaobíde aj bez neho. Práve majú v ušiach štuple s káblom, ktorý je zasunutý do ich najnovšieho Ipodu a vychutnávajú si nič nehovoriace zvuky muziky, ktorú nám ponúka svet.
Žijú si pokojne svoj život bez starostí, bez akéhokoľvek cieľa alebo hodnôt. Jediné na čom záleží je nič neriešiť. Kráčajú chodníkom do „Bodu 0 a nevnímajú svetlá, ktoré za nimi svietia. Svet sní. Svet spí. Hluchý, nemý, slepý.
Čo je moje šťastie? Odtrhnem pohľad od knihy a opäť ho venujem fotke tých troch ľudí. Dvoch dievčat a jedného chalana. Držia sa okolo pliec a usmievajú sa. Rovnako sa usmejem aj ja. Nemám v pláne smerovať so všetkými okolo do „Bodu 0." Radšej ostanem vo svojej izbe pri príjemnej muzike a dobrej knihe. Zajtra sa pôjdeme spolu prejsť. A jedinú spoločnosť nám spravia svetlá nočných lámp a reflektory áut.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
ixka
28. 7.júla 2011 22:14
pohodička
Napíš svoj komentár