"Dokedy plánujeme zostať?" spýtala sa s úsmevom na tvári svojho dnešného "taxikára", ktorý ju zľahka pobozkal a odvetil: "Záleží len na tebe. Ak chceš, môžeme ostať aj do rána."
"To nieeeee." pokojne a so smiechom mu odpovedala a hneď aj dodala. "Stačí ak vyrazíme okolo jednej. Doma by sme mohli byť okolo pol druhej, ľahnem do postele a spím jak zabitá. To bude ok."
Martina vo výbornej nálade poskakovala na parkete, pričom nepúšťala ruku svojho priateľa. Tak dávno v tomto podniku neboli. A stále to tu vyzeralo rovnako. Nič sa nezmenilo.
Čas odchodu sa pomaly blížil. Martina si vychutnala ešte poslednú pieseň a šepla Milanovi do ucha: "Ďakujem ti za krásny večer."
"Mati, robím to veľmi rád. Tak poď, zaplatíme posledné drinky a ideme."
Tej to očividne nerobilo problém a už o chvíľu opúšťali brány podniku a nasadali do Milanovej modrej Fabie.
"Tak ideme?" spýtal sa ešte akoby pre istotu dievčiny vedľa seba.
"Dupni na to láska. Ide sa domov. Už sa neviem dočka, až ľahnem do postele.
Všetko to vyzeralo na nádherný koniec perfektného večera. Milan naštartoval a čoskoro sa už kolesá pohybovali po hladkej ceste. Od domova ich delilo pár kilometrov cesty. Martina sa oprela o okno a zavrela oči. Mala chuť si poriadne oddýchnuť už teraz. Milanove unavené oči však museli ešte niečo vydržať. Toho večera sa ale stalo niečo, čo si nevedel nikto následne vysvetliť. Hoci Milan trasu z klubu domov absolvoval veľakrát, podarilo sa mu dokonale zablúdiť.
* * *
"Ešte to bude dlho trvať?" nervózne sa spýtala Martina zo sedadla spolujazdca. Cestovali už skoro hodinu a Milan očividne stratil smer. Hoci sa celý čas snažil tváriť pokojne, nemohol poprieť fakt, že kdesi nesprávne odbočil a skončili niekde v riti na konci sveta. A už len ospravedlňujúco povedal: „Zlatko, mrzí ma to. Tiež by som už bol najradšej doma"
„To hovor, vieš komu. Keby si dával lepší pozor, už sme tam mohli byť!" vyštekla po ňom a urazene sa otočila k oknu. Nevyčítal jej to. Sám mal už toho plné zuby. Neustále išli jedným a tým istým smerom. Bola noc, no neustále mal pocit, že tma sa čím ďalej, tým viac zhusťuje. Dúfal, že už konečne nájde nejakú križovatku, ktorá by ho dostala na normálnu cestu. Rozsvietil diaľkové a pridal plyn.Netušil kam cesta vedie, no bolo mu to jedno. Nepôjdu predsa večne len rovno. Martina ďalej urazene hľadela von oknom a nebavila sa s ním. Nemal v pláne ju opäť otravovať.. Miesto toho sa zaujímal o situáciu pred ním..
Po ďalších piatich minútach ho ale zaplavil nepríjemný pocit. Nemalo to konca. Stále pokračovali rovnakým smerom. Len tma bola hustejšia. Objekty vedľa cesty už nerozoznával. Dokonca to vyzeralo, že sa im už cesta stráca pod kolesami. Diaľkáče nezmohli nič. Zhlboka si vzdychol, načo konečne upútal Martininu pozornosť.
„Je všetko v poriadku? Už sme našli konečne cestu?" venovala mu zmätenú otázku. Už vôbec nevedela, ktorou stranou je sever.
Milan sa však na ňu pozrel s výrazom, ktorý neveštil nič dobré. Zapol stretávačky a potom z neho vyšlo: „Láska. Myslím, že sme sa už načisto stratili. Pozri. Vidíš to čo ja?"
V tvári sa jej objavila absolútne hrôza. Nebolo vidno už absolútne nič. Len obrovská čierňava. Zo všetkých strán. Nerozoznávala ani stromy, ani hviezdy, ani cestu. Všetko bolo preč. Akoby sa ocitli v obrovskej čiernej hmle. Alebo v tmavom tuneli bez konca. Chytila svojho priateľa za ruku a zdesene sa spýtala: „Kde to sme?"
„Neviem. Ale zistím to."
Na to si rozopol bezpečnostný pás a natiahol sa ku kľučke dverí.
„Počkaj!" vyplašene skríkla Martina a pevnejšie stisla Milanovu ruku. „Nechoď tam! Čo ak tam niečo je?!
„Láska. Nemôžeme tu ostať. Musím niečo urobiť!"
„Prosím nie. Ja sa bojím." Vyšlo z nej už doslova zúfalým hlasom. Milan sa k nej otočil a pozrel jej rovno do očí. Bola v nich nefalšovaná hrôza. No nemohol tu len tak nečinne sedieť v aute a nič nespraviť. Vtom ho ale niečo napadlo. Siahol vedľa seba a nahmatal svoju prenosnú kapsičku. Nahmatal v nej telefón a skontroloval signál. Ani ťuk. Chcel však vedieť, čo sa stalo a preto povedal: „Prepáč Mati. Ale nakoniec tam budem musieť ísť. Nie je tu signál. Len skontrolujem terén a o chvíľku som späť sľubujem."
Hoci sa Martine ten nápad ani trochu nepáčil, nakoniec súhlasila. Mala ale jednu podmienku. V palubovej doske objavila kúsok šnúry, ktorý omotala Milanovi okolo zápästia. „Vráť sa prosím ťa, čo najskôr. A ak by som zatiahla, znamená to, že ťa tu chcem. OkK?"
„OK." Odvetil jej Milan, vytiahol z palubovej dosky baterku a konečne otvoril dvere. Ešte raz sa pozrel na svoju priateľku a následne opustil auto.
Martina sa snažila byť pokojná, no nešlo jej to ani v najmenšom. Uplynulo už pätnásť minút, odkedy sa Milan rozhodol opustiť auto. Šnúra bola stále v jej rukách a neustále sa jemne napínala. Neustále si však v hlave prehrávala, čo jej počas tej doby čo bol v aute povedal. Hovoril, že tam bude len chvíľku. A už jej to prišlo dosť dlho. Jemne zatiahla za špagát. Čakala, čo sa bude diať, no ani po ďalších piatich minútach sa Milan nevrátil. Miesto šoféra ostalo naďalej prázdne. Opäť zatiahla, no o niečo silnejšie. Vtom si ale niečo všimla. Pokojne ju mohla potiahnuť do auta bez toho, aby vyvolala nejakú námahu. Išlo to celkom voľne.
V záchvate strachu, ale i vzrušenia začala rýchlo ťahať šnúru v rukách smerom k nej. Išlo to ľahučko. Akoby... no nechcela na to myslieť. Len neprestávala priťahovať špagát jej smerom. O chvíľku dorazila na koniec. Lenže v rukách jej skončila len šnúra. Milana nikde. Len stále bola zaviazaná a na jej konci bolo urobené očko, cez ktoré bola schopná prejsť dospelá ruka. Chvíľu na ten jav len zdesene hľadela, následne sa rozkričala od strachu. Po chvíli upadla do bezvedomia a jej telo zaplavila absolútna nečinnosť.
* * *
„Slečna?! Ste v poriadku?!" ozvalo sa odrazu a niekto ťukal na okno osobného auta, v ktorom spala mladá dievčina. Otvorila oči a pohliadla do tváre policajta, ktorý zrejme kontroloval, či je všetko v poriadku. Vonku bol jasný deň a ona vyzerala skutočne dezorientovane.
„Ste v poriadku?" opätovne sa jej spýtal otázku, na čo ona len zmätene prikývla. Pozrela sa na miesto šoféra. Nikto tam nebol. Dvere boli zavreté a zdalo sa, že všetko to bol len obrovský a zlý sen. No i tak jej to nedávalo zmysel.
„Prosím vás pane, kde je Milan? Nenašli ste ho náhodou niekde blízko?"
„Koho slečna? Buďte konkrétna." Odvetil jej policajt pokojne.
„Môjho priateľa. Milana Ráža. Včera sme cestovali domov a zablúdili v hmle. On vystúpil a už sa nevrátil. Nenašli ste nikoho?"
„Nie slečna. Zato vás sme už nejaký čas hľadali. Podľa fotografie, a popisu, ktorý sme dostali ste Martina Sklovská. Vaši rodičia si už o vás robia starosti. Najlepšie bude ak vás tam rovno odvezieme. Nastúpte si."
"Nie je treba. Mám tu predsa auto. To zvládnem.
Martina sa posadila na sedadlo. Policajt ju opustil, nastúpil do svojho auta a následne odišiel. Ostala opäť sama. Konečne sa pozrela smerom k volantu. Kľúče boli stále v zapaľovaní, čo ju upokojilo. Nebola si už istá vôbec ničím. Stále si chcela vsugerovať, že to všetko bol len jeden veľmi zlý sen, no odrazu niečo upútalo jej pozornosť. Vzala to do ruky a pozorne si to obzrela. Nebolo to nič iné, než obyčajný kus špagátu, na ktorého konci bolo veľké očko. Pokojne cez neho mohol dospelý človek prepchať ruku.
Keď Martina docestovala domov, jej prvá cesta smerovala k Milanovým rodičom. Musela vrátiť auto a takisto chcela zistiť, či sa už náhodou nestihol dostať domov. Zaparkovala pred jeho domom, vzala jeho taštičku s osobnými veami a dokladmi a pobrala sa zistiť pravdu.Milana narozdiel od nej nikto nehľadal. Potrebovala sa preto presvedčiť.
Zaklopala na dvere, ktoré sa o chvíľku na to otvorili. Stála v nich Milanova mama, no výraz jej tváre nenapovedal nič. Akoby sa videli prvýkrát.
"Želáte si slečna?" znela otázka.
Martina prekvapene reagovala: "Pani Rážová. To som ja. Martina Sklovská. Čo si ma nepamätáte?"
"Vaše meno ani vaša tvár mi nič nehovorí. Čo mi chcete?"
"Prišla som sa spýtať na Milana. Už prišiel domov?"
"Kto?" pozerala prekvapene na Martinu pani Rážová. Tá jej tie pohľady úspešne vracala, no nebola si istá, kto je viac prekvapený.
"Predsa Milan. Váš syn." ozrejmila jej rýchlo
"Slečna. To bude nejaký omyl. Ja žiadneho syna Milana nemám a nikdy som nemala."
"Prosím vás, prestaňte si zo mňa robiť srandu a povedzte mi, čo sa s ním stalo. Chcem len vedieť či je v poriadku a najmä, či sa včera vrátil domov. Prečo mi nechcete pomôcť?"
Pani Rážová však jednoznačne uzavrela debatu so slovami: "Počúvajte ma slečna. Je mi jedno kto ste a čo chcete. Ale dajte mi láskavo pokoj. A naposledy hovorím, žiadny Milan Ráž tu nebýva a nikdy nebýval. A teraz odíďte. Hneď!"
Dvere sa zavreli a Martina ostala pred nimi stáť ako obarená. Nemohla uveriť tomu, čo sa práve stalo. Nedávalo to vôbec nijaký zmysel.
Keď však dorazila domov, zistila, že sa zmenilo aj veľa ďalšich vecí. Spoločné fotografie, listy, správy... všetko zmizlo. A na fotografiách už bola zobrazená len ona. Ani jej rodičia nevedeli o kom hovorí. Milan skrátka prestal existovať. Vtom si spomenula na tú taštičku. Vedela, že Milan mal jednu ich spoločnú fotku vždy u seba v peňaženke. Chcela si byť istá. Potrebovala aspoň na chvíľu veriť, že ten celý rok až po tú cestu domov nebol len obyčajný sen. Chvíľku sa prehrabávala jednotlivými časťami peňaženky až nakoniec našla to čo chcela.
Pozrela sa na fotku, a konečne si bola všetkým istá. Nič z toho nebol sen. Stalo sa to presne tak, ako si pamätala. Na fotke bola zobrazená ona, ako drží Milana okolo pliec a usmievajú sa do objektívu fotoautomatu z obchodného domu. Nechala si ju na pamiatku. Rovnako aj ten kúsok šnúry, ktorú mu uviazala na zápästie. Nič ďalšie však už nechcela. Ten malý dôkaz jeho existencie jej absolútne stačil. A nepotrebovala si viac pripomínať tú desivú noc, kedy navždy zmizol.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
mirkova
25. 12.decembra 2012 18:25
mráz na chrbte
Napíš svoj komentár