Skončili sa osemdesiate roky a rovnou nohou sa vykročilo do roku 1995. Odvtedy sa toho moc zmenilo. Byty na kopci boli opustené, mnohí členovia „Klubu Záhad“ odišli ktoviekam a jediný kontakt udržiavali adresy.
Výnimku tvorila iba Janka Mišovičová. Hoci sa ešte v mladom veku s rodičmi odsťahovala do Rimavskej Soboty, roku 1988 sa vrátila už ako Valková a spolu s manželom a dcérou sa ubytovali v jednom z bytov na „Sídlisku na kopci“, no o dva roky sa poslední členovia „Klubu Záhád“ – Vlado Mikula a Lenka Satinová stretli na jej pohrebe. Pozreli sa na seba s rozpačitým výrazom a chytili sa za ruky.
Búda už dlhé roky prázdne zívala a Vlado s Lenkou ju už skôr využívali na spoločné stretávky, než riešenie nových prípadov. Ani jeden z nich už nemal náladu. Vlado mal 26 a Lenka 28 rokov. Ich životy spojila vzájomná láska a na jar roku 1993 sa vzali. Nakoľko sa roku 1990 museli byty „Sídliska na kopci“ vypratať z dôvodu rozpadávania sa, našli si nový život v spoločnom rodinnom dome na Bernolákovej ulici. Už by to ale neboli Boričany, aby sa opäť niečo nezomlelo.
Vlado bol v tom čase práve na ceste domov. Prechádzal okolo „Opusteného sídliska“, keď sa jeho pohľad odrazu upriamil na vchod. Dosky boli vylomené. Niekto sa tam musel vlámať. Ale kto?
Nabral odvahu a pomaly začal prechádzať smerom k starým bytovkách, kde jeho kamarátka Janka Mišovičová pred piatimi rokmi prišla o život. Vošiel dnu a zavolal: „Skrýva sa tu niekto? Varujem vás, zavolám políciu!“
Zdola sa ozval smiech. Vlado prešiel ku schodišťu a zišiel dole, do pivničných priestorov. Jedny dvere boli otvorené. Opatrne nazrel, no odrazu ho niečo silno posotilo dnu. Dvere sa následne zavreli a čoskoro zacvakol zámok. A akýsi hlas zavolal: „Tak zavolajte políciu. Ale odtiaľto sa bezo mňa nedostanete. Premýšľajte.“ Vlado sa bezhlavo vrhol na dvere, no kovové pánty a dvere nepovolili. Okno neprichádzalo rovnako do úvahy. Bolo zapečatené kovovou platňou. Zavolal na osobu: „Pustite ma prosím. Všetko bude v poriadku. Nikoho nezavolám.“
Nikto sa však neozval. Zrejme zdrhol. Vlada prepadol silný pocit úzkosti. Myslel na Lenku a či sa vôbec z tohto väzenia dostane.
Lenka si robila už polhodiny starosti, kde sa Vlado stratil. Nikdy z práce nemeškal. Nevedela čo má robiť. Neostávalo jej nič iné len čakať. Telefón v práci nemal a políciu volať nechcela. Možno sa proste niekde zdržal. Sadla si do kresla a zapla televízor. V skutočnosti však vôbec nepozerala čo sa dialo na obrazovke. Mysľou bola len pri Vladovi.
Ten si medzitým stihol uvedomiť vážnosť svojej situácie. Nič dokopy nevidel. Okno bolo zapečatené a dvere boli pevné. Priestor bol dosť úzky, no dlhý aspoň na tri metre. Pokojne sa prechádzal a dúfal, že toho somára to čoskoro prestane baviť. Strávil tu zavretý už aspoň polhodinu. Nenamáhal sa búchať na dvere. Veľmi dobre vedel, že ho nikto nebude počuť. Ľudia sa tu dokopy neukazovali. Ale nemienil to vzdávať. Pozrel sa, čo mal vo vreckách. Kľúče, vreckový nožík, zapaľovač, prepisovačku a kúsok papiera. Vôbec nevedel. ako to využije, no musel pohnúť rozumom.
Posvietil si zapaľovačom na okno. Bolo pripevnené skrutkami, ktoré boli upevnené maticami. Rozhodol sa pokúsiť sa ich povoliť. Keby ale mal pri sebe kľúč pre mechanikov. Najlepšie osmičku. Tá by pasovala geniálne. Pokúsil sa otočiť prstami, no boli pevné. Nehli sa ani o milimeter. Vreckový nožík pokúsil vložiť do zámku a potočiť, no márne. Čepeľ tam nevošla. Keby tak mal niečo, čím by mohol pootočiť tie matice. Už tu strávil skoro hodinu a stále na nič neprišiel. Možno to búchanie nebol nakoniec až tak zlý nápad. Možno to niekto začuje. Ale nie na dvere. Na okno.
Trieskal do okna, čo mu sily stačili, no nezaberalo to. Nikto sa nepristavil, aby mu ponúkol pomoc. Skúšal to ďalej, no odrazu skamenel. Na dverách sa z ničoho nič objavili dva červené kruhy. Vlado vykríkol a začal búšiť do okna ešte silnejšie. Červené oči sa k nemu približovali a on nemal kam ujsť. Zasvietil zapaľovač, no nepomohlo to. Stále tu boli. Blížili sa k nemu. Naposledy skríkol a zabúchal na okno. Potom sa už len bezmocne zrútil na zem.
Po dvoch hodinách sa mladík, ktorý Vlada zavrel v pivnici vrátil, aby odomkol svoju obeť. Zhodnotil, že už hádam dostal dosť veľkú príučku. No v momente ako si posvietil baterkou na jeho ležiace telo, oblial ho studený pot. Rýchlo ho vytiahol von, dostal sa s ním na ulicu a volal o pomoc. Čoskoro prišla sanitka. Naložili ho dnu. Lenka, ktorá celú dobu čakala svojho manžela skoro odpadla, keď jej volali z nemocnice, že jej manžel je u nich.
Bežala čo jej sily stačili do Boričanskej nemocnice, no mali pre ňu zopár zlých správ. Hoci sa jej manželovi nič vážne nestalo, vyzeralo to na vážnu psychickú poruchu. Podľa ich teórií nezvládol ten klaustrofobický tlak, ktorý bol na neho vyvolaný pobytom v pivnici.
Lenka prešla k nemu do izby a on len mlel svoje. Akoby ju nepoznal. Červené oči, zlo, záchrana sveta a podobné nezmysly, ktorým nerozumela. A v jednej chvíli vyslovil aj Jankino meno. Janky Mišovičovej. Čo s tým mala spoločné? Ako to, že sa mu zrazu vybavila v pamäti jeho mŕtva kamarátka z detstva?
Keď ten večer Lenka prišla domov, unavene si ľahla do postele a premýšľala nad všetkým čo jej hovoril. Mala strach. O neho, o seba i celé Boričany. Nepáčilo sa jej najmä, že spomenul aj Janku. Z toho plynulo len jediné. Ak tu niekedy nejaké zlo v skutočnosti bolo a prinútilo obyvateľov „Sídliska na kopci“ sa vysťahovať, nikdy nezmizlo. Stále ho obklopovali múry troch panelákov, ktoré pre neho boli ako úkryt. Ale o čo išlo?
Druhého dňa sa vrátila do nemocnice a priniesla Vladovi kyticu ruží. No akoby ju ani nespoznal. Prisadla si a spýtala sa: „Vladko, prečo si včera hovoril, že to súvisí aj s Jankou Mišovičovou?“
A on na jej na to odvetil: „Pretože sa vrátila! Bola jedna z vyvolených! Ako sme aj my!“
Lenka na tie slová nikdy nezabudla. Vždy mala v pamäti jeho výraz a veci čo hovoril. Jedna z vyvolených bola mŕtva. Koľko ich ale ešte bolo?
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
purenarcissism
23. 8.augusta 2011 22:54
práve som to začala čítať na madness
Napíš svoj komentár