Priateľov nemám a nikdy som nemal. A možno aj to bol dôvod všetkého. Asi vám to konečne poviem. A myslite si pokojne, že som sa zbláznil. Takých rečí som počul už viac než dosť. Lenže nie som cvok ani idiot. Len sa vyhýbam na míle všetkým spomienkam, ktoré súvisia s tým čiernym dňom pred osemnástimi rokmi. Moja sestra mi ale povedala, že ak sa zo všetkého vyspovedám, bude mi lepšie. Tak to skúsim. Ja budem rozprávač a vy moje publikum. Hádam sa dnes odvážim potme na záchod.
Ako som už spomenul, nikdy som nemal priateľov. Proste outsider. Prial som si niekam patriť. Viac než čokoľvek. Poznáte ten pocit sedieť sám v lavici? Nikto sa s vami nerozpráva? A jediné čo si užívate sú pohľady druhých? Ak áno, určite ma viete pochopiť.
Som si istý, že rovnako pochopíte moje jednanie, keď vám poviem, že som vtedy reagoval tak, ako som reagoval. Všetko to bolo prirodzené a jednal som spontánne. Nikdy na to nezabudnem. Ako jedného dňa prišiel k môjmu stolu prišiel spolužiak. Dokonca si vybavím aj jeho meno. Juraj Pecuš. A začal: „Nazdar Ivo.“
Skoro som onemel. Pozrel som sa na neho svojimi prekvapenými očami a reagoval: „Ahoj.“
A on pokračoval: „Dlho ťa sledujem. Stále tak sám, nie je ti smutno? Nechcel by si patriť do našej partie chalanov? Musíme byť predsa kompletní, nie?“
Nevedel som, čo mu mám na to povedať. Bola to ponuka môjho života. A ja som s úsmevom prikývol. Juro ku mne natiahol ruku, ja som ju prijal a potom povedal: „Výborne Ivo. Tak prvé stretnutie s partiou bude dnes o šiestej večer pred parkom.
Ak je niečo na Boričanoch pekné, určite by som spomenul náš park. Obklopený starými múrmi zo 16. storočia a zrúcanina starého kaštieľa. Deti sa tam občas zvykli zatúlať a riešiť jeho záhady. Napriek snahe starostu aj polície sa však nepodarilo nikomu chytiť všetkých čiernych návštevníkov. Vždy im nejako ušli.
Na miesto stretnutia som dorazil včas. Spoznal som Jura a spolu s ním aj ostatných spolužiakov našej triedy. Spolu so mnou sa nás tam stretlo desať. Juro sa na mňa príjemne usmial a povedal: „Tak chalani, tu máme nášho možného budúceho člena našej partie chalanov. Ivan Bodka. Čo si myslíte?“
Zdalo sa, že si urobili poradu, no to všetko bola len zásterka. Nakoniec jeden zo spolužiakov zvolal: „Ešte nesplnil prijímaciu úlohu. Ako ho môžeme prijať bez toho?“
Juro sa tresol dlaňou po čele a otočil sa ku mne. „Celkom som zabudol na prijímaciu úlohu. Nikto sa nemôže stať členom bez toho, aby ju splnil. Sakra. Čo teraz?“
V mojom vnútri to vrelo. Už som sa tešil na nových priateľov a naraz toto. Bez toho, aby som premýšľal som zvolal: „Aká úloha? Čo mám urobiť? Splním akúkoľvek úlohu.“
„Máš odvahu Ivo.“ povedal spokojne Juro. „To sa mi páči. Podrobnosti preberieme čoskoro. Najprv poďme ale na kofolu. Ako budúci člen, by si mohol pozvať svojich nových priateľov, čo povieš?“
Priznávam sa. Bol som idiot. Skutočne som všetkým jedno kolo kofoly kúpil. Stálo ma to pekných pár korún, no v tej chvíli mi to stálo za to. Vôbec som si neuvedomoval krutú pravdu. Juro ma chválil a spolužiaci spokojne prikyvovali. Čoskoro sa blížil večer a bolo nutné vrátiť sa domov. Predsa len som mal dvanásť rokov a nemohol som si dovoliť pridlhé vychádzky.
Hoci sú Boričany len malé mestečko, zvyknú sa u nás diať zvláštne veci. Veľa stratených alebo mŕtvych detí hovorilo za všetko. V tej chvíli mi ale bolo všetko jedno. Záležalo len na jednom. Splniť tú poondiatu úlohu. Juro mi potom povedal: „Ideme na to. Už je čas.“
Bolo síce len niečo po deviatej, no napriek tomu na oblohe bolo už vidno hviezdy. 23. október 1992. Ten deň sa zmenil celý môj život. Naša cesta sa z parku a baru presunula celkom inam. Oblasť, ktorú všetci volali opustené sídlisko. Ľudia tam žili ešte možno v sedemdesiatych alebo osemdesiatych rokoch. No v bytoch praskali steny, padala omietka a ľudia začali mať nepríjemné pocity. Nakoniec keď roku 1990 zomrela jedna obyvateľka, keď sa na ňu zo stropu zrútila lampa, ostali byty opustené. Nikto nechcel riskovať. Mnoho sa odsťahovalo do Levíc, Želiezoviec alebo Veľkého Medera. Tí čo ostali, postavili si domy mimo celú oblasť. Už dva roky sa plánovalo zrovnať tie bytové priestory so zemou, no stále sa k tomu nikto nemal. To miesto slúžilo maximálne pre feťákov. Slušní ľudia tam neboli už dlho.
A práve tu sme sa zrazu ocitli. Počas temného večera na „Opustenom sídlisku“: Juro s úsmevom povedal: Tak Ivo. Teraz sa presvedčíme, čo v tebe je. Tvojou úlohou bude prejsť v paneláku priamo pred tebou po schodoch hore a naspäť. My ťa tu počkáme. Nemalo by ti to trvať viac ako 6 minút. Svetlá bohužiaľ nesvietia.“
„Nepožičiate mi baterku?“ spýtal som sa s nádejou, no chalani pokrútili hlavami. Musel som si poradiť sám. S tým čo som mal. Čiže s ničím. Pobral som sa dnu.
Dvere boli zatarasené niekoľkými doskami, no pokojne som ich preliezol a ocitol som sa dnu.
Nemal som nič, čím by som si mohol posvietiť. Jediné svetlo prenikalo cez okná v podobe mesiaca. Skúsil som vypínač. Nefungoval. Vôbec ma to neprekvapilo. Výťahy vyzerali podobne. Akoby ich nikto nevyužil roky. Prešiel som popri nich a konečne sa ocitol na mieste. Pohľad mi padol na staré schodište, ktoré viedlo do horných poschodí. V paneláku ich bolo asi desať. Nevedel som to presne odhadnúť.
Ledva som videl pred seba. Rozhodol som sa, že najbezpečnejšie bude ísť pomaly, aby som náhodou nespadol. Stúpil som na prvý schod a do tela mi vošla triaška. Mal som strach. Pozrel som sa cez okno. Spoznal som siluety svojich spolužiakov. Zrejme na mňa naozaj čakali. Možno som sa mal vtedy otočiť a utiecť preč, no zvíťazila vo mne šanca nájsť si nových priateľov.
Prekonal som svoj strach a pustil sa po schodoch hore. Dostal som sa na druhé poschodie, keď sa vo mne prvýkrát ozval ten nepríjemný pocit. Akoby ma niekto sledoval. Akoby ma celý čas niekto videl. Otočil som sa, no nerozoznával som nikoho. Postupoval som ďalej. Mesiac mi poskytol dosť svetla na to, aby som videl aspoň pred seba. Napriek tomu som mal problémy z rohovými oblasťami, ktoré boli mimo jeho uhol.
Mal som za sebou štyri poschodia. Odrazu som začul akési šuchnutie. Prudko som sa otočil, no nerozoznával som nič. Mal som pocit, že sa zbláznim. Hanbil som sa to priznať, no mal som strach, ako nikdy v živote. Vôbec som si nebol istý, či sa na to desiate alebo jedenáste poschodie dostanem. Nohy sa chceli vrátiť, len hlava mala stále na pamäti spolužiakov.
V jednej chvíli som skoro stratil rovnováhu a spadol, no včas som stihol zareagovať. Udržal som sa a posunul nohu vyššie. Dostal som sa na piate poschodie. Znovu sa niečo ozvalo, no tento raz bol ten zvuk oveľa nepríjemnejší. Nešlo o žiadne šuchnutie, alebo buchnutie. Toto bol smiech. Nepríjemný smiech.
Ani som sa nepohol. Nohy mi zdreveneli a nevedel som sa pohnúť ani o krok ďalej. Ten smiech stále silnel. Mal som pocit, že ten hlas je za mnou.
„Kto je tam?“ spýtal som sa, hoci som si nebol istý, či to vôbec niečo prinesie. Nikto mi neodpovedal. Stále sa ozýval ten istý smiech. Približovalo sa to.
Srdce mi bilo ako o dušu. Myslel som na rodičov, svoju sestru. Na všetkých, ktorých som mal rád. Rozkričal som sa na plné hrdlo. Cez rozbité okno som začul smiech svojich spolužiakov. Stratil som i istotu, či chcem túto úlohu dokončiť.
Ak vo mne niečo vtedy ostalo, tak jedine pocit, že to musím dokázať a predviedol svetu, že nemám strach. Zavrel som oči a postúpil na ďalší schod. Smiech zosilnel. Znovu som stratil rovnováhu, no už som nemal toľko šťastia ako naposledy. Urobil som salto dozadu a zletel na priestor medzi štvrtým a piatym poschodím.
Zdvihol som hlavu, aby som sa ešte raz pozrel na schody, no odrazu vo mne všetko stuhlo. Na stene sa objavili dva veľké červené kruhy a smiech mi prenikavo zvonil do uší. S krikom som sa rozbehol dole. Vôbec mi neprekážalo, že som ešte zo dva razy padol zo schodov. Kým som skončil vonku, celé telo ma bolelo a hrdlo som mal načisto vykričané.
Preliezol som dosky, prebehol okolo svojich spolužiakov, ktorí sa smiali. No už mi to bolo jedno. Chcel som len byť doma. Utekal som, čo mi sily stačili a keď som bol pred vchodom domov, stále som stláčal zvonček. Rodičia mi chceli vynadať za neskorý príchod, no keď spozorovali môj výraz, celkom na to zabudli. Schoval som sa pod perinu a snažil sa na to všetko zabudnúť.
Ešte dva týždne sa mi o tom všetkom snívalo. Od toho momentu sa nesmelo stať, že by niekde nefungovalo svetlo. Tma sa stala mojim najväčším nepriateľom. Kedykoľvek som sa pozrel do toho čierneho baldachýnu, zjavovali sa mi v hlave tie červené oči a počul som ten neznesiteľný smiech na schodoch.
A čo spolužiaci? Tí sa na mojom vystúpení náramne bavili. Celý život sa pýtam, koľko z nich muselo prejsť týmto skúšobným testom? Tipujem nikoho. Nikomu som o tom nikdy nepovedal. Ani rodičom, ani psychológovi, ku ktorému ma poslali, ani nikomu, kto sa ma na to spýtal. Časť pravdy som povedal len svojej sestre.
O červených očiach, ktoré sa na mňa upreli a smiechu, ktorý mi zvonil v ušiach sa však nikdy nedozvedela. Bál som sa jej o tom povedať.
Odvtedy uplynulo osemnásť rokov. Píšem posledné slová do svojho notebooku, no nejaký čas ešte bude musieť ostať zapnutý. Snáď mi baterka vydrží. Vypadol nám prúd a čím dlhšie mi bude svietiť tým lepšie. V izbe nám síce aj baterku, no nefunguje. Zabudol som kúpiť nové batérie. Dúfam, že prúd čoskoro znovu nahodia. Mám strach, či si tá postava s červenými očami a nepríjemným smiechom po mňa nepríde znova. Dlho som ju vídal vo svojich snoch. Čo ak chce dokončiť to, čo vtedy začala, len som sa jej neustále vyhýbal svetlom?
Dúfam, že nebudem musieť mať možnosť skúsiť sa to dozvedieť. A dúfam, že tých 20% batérie mi vydrží aspoň na hodinu.
Poznámka k poviedke "Schodište
Nemám rád priestory, kde je tma skutočne nepríjemná. Také sú napríklad podchody, ulice ale rovnako aj schodištia. Pamätám si ako kedysi kamoška strašila svojho malého brata, aby nechodil na schody, lebo je tam bubák. Akosi sa toto všetko vo mne zhmotnilo a vypadol zo mňa tento príbeh. A hoci nespím pri lampičke, nerád chodím do tmy na miesta, ktoré sa mi nepáčia. Čo ak sa tam niekto skrýva a čaká na príležitosť?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
lucyly
22. 8.augusta 2011 21:05
Zaujalo ma to opísal si môj presný opak... ja schody milujem... nočné schody... svetlo mesiaca... a ja som tá ktorej sa boja ožratí susedia čo idú hore či deti... tie schody sú kúsok zo mňa ... moje nočné schody... a tú poviedku si napísal krásne ... skláňam sa pred tebou
Napíš svoj komentár