Skúste si niekedy prísť na návštevu a pochopíte. Mám pocit, že toto mesto je prekliate. Píše sa rok 2010 a vyzerá to tak, že čoskoro sa sám poberiem inam. Neviem kam, no čím ďalej od Boričian, tým lepšie. A čím viac času som tu strávil, tým viac mám obavy, že ešte to neskončilo. Práve naopak.
Na prvý pohľad sme ohodnotení ako jedno z najpokojnejších miest na Slovensku. Ale mnohé príbehy to o nás vyvracajú. Ako aj tento. Najsmutnejšie na tom všetkom je fakt, že nikto nič nepodnikol, kým to nebolo skutočne vážne. Kým niekto nezomrel.
Spolu s manželkou a trojročnou dcérkou sme sa do Boričian prisťahovali roku 1988. Už sme nemohli dlhšie tráviť čas u Jankiných rodičov v Rimavskej Sobote a odsťahovali sme sa. Boričany boli ideálna príležitosť. Dostali sme lacno trojizbový byt. Za tú cenu by ho určite zobral každý. Som o tom presvedčený.
Nezabudnem, ako som s Jankou aj dcérkou Diankou vošli prvýkrát dnu. Do izieb prúdilo svetlo, všetko sa na nás usmievalo ako nový priateľ. Ten byt sme si všetci okamžite zamilovali. A tak sa to stalo. Začali sme nový život na „Sídlisku na kopci." Prvé cesty viedli do Levíc a do Nitry. Nakúpili sme nábytok, elektrospotrebiče a ostatné veci nutné pre zabývanie sa. Pre malú sme vybrali najmenšiu izbu ako jej detskú. Staré hračky pocítili vzduch nového prostredia.
Keď som videl manželku a dcéru, ako si užívajú život bez babky a dedka, bol som spokojný. Cítil som, že rodinné harmónie pre nás hrajú. Všetko bolo dlhý čas fajn. V tom byte sme prežili najkrajšie dni svojho života. No nielen tie.
Všetko sa to zmenilo príchodom roku 1990. Práve vtedy sa spustila lavína nepríjemných udalosti a z raja sa razom stalo peklo. Prvá sa začala sťažovať pani Suchá zo štvrtého poschodia. Steny v byte začali praskať. V každej izbe sa zjavovali rozsiahle čiary porušených stien.
Myslel som si, že návštevou opravárov to skonči, no nemal som pravdu. Steny vydržali v poriadku maximálne dva týždne. Stali sme sa svedkami nepríjemnej debaty pani Suchej s domovníkom. Nikto si nevedel vysvetliť, prečo sa steny bytu znovu porušili. O ďalšie dva týždne už boli tak dlhé, že sa pani Suchá rozhodla odsťahovať. Jedného dňa proste opustila bytovku. Myslel som si, že je všetko zažehnané. Mýlil som sa.
Sťažností neustále pribúdali. Zdalo sa, že všetci majú rovnaký problém. Steny, potrubie, padajúca omietka alebo kachličky... a mnohé ďalšie. Ja sám som bol svedkom nepríjemnej scénky, ktorá ma skoro stála život. Už vtedy som mal rozhodnúť. Mali sme zmiznúť. Viem to, a nebyť faktu, že sme utratili príliš veľa peňazí a nemohli sme si dovoliť nové bývanie, urobil by som to už vtedy.
Ako každý večer som si vyšiel na balkón, zapáliť si. Obyčajne sa opriem o kovovú zábranu, aby som si vychutnal výhľad, no nejaká sila ma tento deň miesto toho podnietila, aby som si sadol na stoličku. Popolník som mal však položený na zábradlí. Načiahol som sa k nemu pravou rukou, aby som si odklepol popolček, no v tej chvíli sa zábrana zo steny vytrhla a padla dole. Letela hodnú chvíľu, no v momente ako zarinčala na zemi, oblial ma studený pot. Ani som nedofajčil. Hľadel som na ten úkaz neschopný vyriecť jediného slova. Odrazu ma niečo silne popálilo na prstoch a pustil som cigaretu z ruky. Odkopol som ju dole. Tá bolesť ma prebrala zo snívania a konečne som bol dnu.
Balkón som odvtedy nenavštevoval. Fajčil som radšej z okna spálne, no po Jankinom naliehaní, že napáchli jej záclony, som radšej išiel fajčiť von. Uvažoval som, čo sa to stalo, no rozhodol som sa ostať. Kvôli ostatným.
Pomalé rozpadanie bytov však neprestávalo. To bol len začiatok. Začínal som viac myslieť na rodinu, než kedykoľvek predtým. Nepopieram, že som Janku a Dianku, vždy miloval, no teraz to bolo ešte silnejšie. Ten balkón, som mal stále pred očami, a navyše začali nám v kuchyni opadávať kachličky a z kohútikov občas tiekla čierna voda. Už to nebol byt mojich snov. Znepáčilo sa mi všetko okolo neho. Aj okolo celého „Sídliska na kopci". Odkedy moc nechýbalo aby som nepadol z balkóna som sa na všetko díval celkom inak. A tak som sa rozhodol. Musel som sa s Jankou porozprávať.
Bol to deň ako každý iný. Vrátil som sa zo Želiezoviec, kde som pracoval, vošiel do bytu a spustil: „Ahoj Janka."
„Čau Mirko." odvetila mi príjemným hlasom a potom dodala: „Čo je nové v práci?"
„Nič zvláštne. Potrebujem sa s tebou ale porozprávať?"
„A o čom?" prekvapene sa spýtala.
Bolo mi jasné, že to nebude nikam viesť, no napriek tomu som sa jej opýtal: „Nemyslíš si, že by sme si mali skúsiť nájsť nové bývanie? Byt sa nám začína rozpadať. Spomeň si na ten balkón. A tie kachličky. Nepáči sa mi to. Najmä ak to prežívajú aj všetci ostatní."
Janka sa na mňa prekvapene pozrela a spýtala sa: „A kam by sme išli? K maminke do Rimavskej? Ja som šťastná, že žijeme sami, a tých pár škôd mi nevadí. Žiť sa tu dá. Takže na to láskavo zabudni."
„Pár škôd?!" zvýšil som na ňu nechtiac hlas, no neskoro som si uvedomil, že to bola chyba. Janka sa na mňa odula a prešla do obývačky. Nech som sa snažil ako chcel, už ma nepočúvala.
Myslíte si, že som mal do nej viac hústiť? Možno hej. No celkom isto viem, že nič by sa nezmenilo. Ona bola tým bytom ako posadnutá. Vedela, koľko peňazí sme minuli a k rodičom naspäť nechcela.. Dianka z toho ešte nemala rozum, čo ma tešilo. V jej v detskej izbičke sa zdalo byť všetko v poriadku. Aspoň pri nej som nemal strach, či sa nám jedného dňa nezrúti strop na hlavu. Janka však napriek všetkému tvrdohlavo trvala na svojom.
Vydržal som to. Neviem prečo, no stále som dúfal v lepší koniec. Ale posledná kvapka mojej trpezlivosti pretiekla jeden večer, keď Janka nebola doma. Vychutnával som si svoju kávu a fajčil pri otvorenom kuchynskom okne, keď odrazu mi do uší zaznel Diankin krik. Kričala a plakala, akoby ju na nože brali. Behom sekundy som bol v jej izbe a padol mi pohľad na niečo, na čo nikdy nezabudnem. Priamo na strope sa objavili dva červené kruhy, ktoré sa k nej približovali a na stene sa začala zjavovať obrovská prasklina. Vzal som ju do náruče a tíšil ju ako to len šlo. Nevedel som čo jej povedať. Keď som o tom Janke hovoril, neverila mi.
Nezvládol som to. Ten byt ohrozoval moju dcérku. A tak som nakoniec som jednej noci vstal, obliekol sa, zobudil Dianku a vybral sa s ňou na večernú jazdu autom. Chcel som preč od tých bytoviek. Vyšiel som spolu s dcérou von. Spýtala sa ma: „A kde je maminka?"
Chcel som zobudiť aj ju, ale keby som to urobil, ostali by sme tam celkom určite všetci. A tak som jej odpovedal: „Maminka príde za nami zajtra.
Odcestovali sme až do Levíc, kde sme sa ubytovali na noc v nejakom hoteli. Nechcel som tam už spať. Mal som tých bytoviek po krk. Navyše sa začínali sťažovať aj susedia vo zvyšných dvoch panelákoch. Tie byty sa rozpadali, no akoby sa v každej rodine našiel niekto, kto to prehliadal. Možno preto sa nakoniec stala tá tragédia.
Druhého dňa som sa vracal aj s Diankou domov, posilnení o dobrú energiu, no sotva sme sa dostali k „Sídlisku na kopci", polícia nás zastavila. Stalo sa nešťastie.
Začali opadávať veci zo stropu a byty pocítili menšie zemetrasenie. Pár ľudí bolo zranených, jeden človek mŕtvy.
Kto to bol? Nebudem hádam musieť vysvetľovať, že šlo o moju ženu Janku. Pozrel som sa na jej mŕtve telo, no dcéru som nechal v rukách policajtov. Na hlave mala škaredú ranu, z ktorej trčali zvyšky skla. Padla jej na hlavu naša lampa, ktorú sme si dali v spálni a svietila nám vždy pri pohľade na strop do očí. Presnejšie to bola sklenená krytka. Dosť silná na to, aby ju usmrtila. Ešte chvíľu som hľadel na telo mojej mŕtvej ženy, potom mi do očí vbehli slzy. Mal som ju vziať so sebou. Mal som ju vziať napriek protestom. Napriek všetkému.
Dva týždne na to sa všetky bytovky vyprázdnili. Ľudí evakuovali a všetci museli zmiznúť. Zrejme pravidlo - „Ak sa niečo stratí, raz sa to nájde. Ak sa niečo opustí, nikto sa viac nevráti" potvrdilo. Miesto ostalo opustené a premenovalo sa na „Opustené sídlisko." Nikto sa k tomu nepribližoval. Občas tam bolo vídať malú partiu detí, ale nikdy sa nikomu nič chvalabohu nestalo.
Ostáva ešte nález. Čokoľvek sa stratilo, raz sa nájde, padlo slovo prvého starostu. Chcete vedieť čo som našiel? Prsteň, ktorý som od Janky dostal v čase, keď som mal pätnásť rokov. Stratil som ho ešte roky dozadu. Keď sme ale vypratali, posledný kus nábytku, objavil som ho. Skrytý pod chladničkou.
Aj dnes tie paneláky stoja tam, kde predtým. Nenašiel sa nik, kto by to zbúral. Mesto sa vyhovára, že nie sú financie, no ja tým rečičkám neverím. Dianka má už 25 rokov a odsťahovala sa niekam na východ. Nejaká obec Široké. Asi by som ju mal navštíviť. Alebo sa odsťahovať za ňou. Moja cesta zamierila do rodinného domu na Vajanského ulici v Boričanoch. Inými slovami, ostal som tu žiť. No už nechcem. Čo ak sa raz kliatba „Sídliska na kopci" presunie aj na zvyšok mesta a stane sa z nás jediné mesto duchov na Slovensku? Ak by sa tak malo stať, nechcem byť toho svedkom. Radšej odídem skôr.
Poznámka k poviedke - "Sídlisko Na Kopci"
V momente ako som vymyslel príbeh o "Opustenom Sídlisku" musel som ukázať aj čo sa vlastne stalo. Náväznosť s príbehom má aj nasledujúci "Schodište", kde budeme opäť svedkami ďalších nepríjemných chvíľ strávených v týchto bytovkách a aj kruhov, ktoré sa ukázali hlavnému hrdinovi. Boričany sú už raz také. Všetko môže byť idyla, no v skutočnosti ich postihlo aj niečo nepríjemné.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
lucyly
22. 8.augusta 2011 21:12
normálne si mi husiu kožu nahnal =D
Napíš svoj komentár