Čo sa mi vlastne stalo? Vždy som chránil ostatných. Najmä našu jedinú bojovníčku Nathaly. Od prvého momentu, čo sa začala vojna sa z nás stali najlepší priatelia. Sľúbil som jej, že prežije. Vráti sa domov a bude žiť tak, ako v minulosti. A práve počas jednej z takýchto bitiek som musel zasiahnuť. Nepriateľský vojak ju vážne ohrozoval. Pešiaka to stálo život, mňa pravú ruku, no Nathaly sa chvalabohu nič nestalo. Pre vojakov som už nič neznamenal. Len vďaka Nat som sa rozhodol ostať. Občas som naozaj chcel znovu zdvihnúť zbraň. Znovu brániť svojich priateľov, ktorí neustále umierali. Trápilo ma to. Kiež by nikdy žiadna vojna nezačala. Uvedomoval som si, koľko ľudských životov stojí dokázanie si niečej moci.
Vošiel som do svojho stanu a posadil sa. Premýšľal som, čo všetko sa už vlastne stihlo stať. Veľké množstvo víťazstiev a žiadna porážka. Tak či onak, z mojich priateľov už ostala len Nathaly. Vojaci sa mi neustále smiali, že medzi nimi vyzerám ako invalid, ktorý nechce odísť domov. Nezapodieval som sa tým. Naučil som sa veciam neprikladať zbytočne príliš veľký význam. Len jedno mi robilo starosti. Čo by bolo, keby niekto Nat ublížil. Neustále som sa držal v jej blízkosti.
Odrazu som začul, ako niekto vošiel dnu. Otočil som sa a pozrel do krásnej tváre mojej kamarátky Nathaly. Posadila sa ku mne a spýtala sa: „Ako sa cítiš?“
„Tak ako po každom boji. Nebyť teba, som tam celkom zbytočný.“
Nat sa schuti zasmiala a potom povedala: „Neboj sa. Už čoskoro bude koniec. A pôjdeme domov. Teším sa.“
„Ja tiež. Ale chcem, aby sme odišli spolu. Sľúbil som ti, že sa vrátiš domov a chcem to dodržať.“
Pohladila ma po jedinej ruke, ktorá mi ostala a s úsmevom povedala: „Dodržíš! Neboj sa. Viem to. Si jediný z celého nášho vojska, na koho sa môžem spoľahnúť. A to ani nenosíš zbraň.“
„Ale nosím. Musím byť stále v strehu.“ odvetil som jej a spoza opaska som vytiahol striebornú dýku. Nathaly od prekvapenia otvorila ústa. Sledovala ostrú čepeľ mojej zbrane a potom sa opýtala: „Erick! Vie niekto okrem mňa o tom, že ju máš?“
„Nie. A bol by som rád, aby to tak ostalo. Bude to naše tajomstvo. Mám ju v prípade, že by ti chcel niekto ublížiť. Ktokoľvek by na teba vytiahol zbraň, pocíti túto dýku v krku. To ti sľubujem.“
Nathaly vyzerala, že chvíľku premýšľa, no potom povedala: „Dobre. Dúfam, že zajtra všetko skončí a spolu pocítime absolútne víťazstvo.“
„Určite.“ usmial som sa na ňu a následne ju objal. Lenže zrazu ma niečo napadlo: „A nechcela by si miesto toho radšej odísť už dnes? Mám pocit, že ostatným na nás vôbec nezáleží. Bezhlavo sa vrhajú do boja a nemyslia na nič, len na víťazstvo. Radšej by som odišiel už teraz. Išla by si so mnou? Prosím.“
Tento raz ostala Nathaly už celkom zarazená. Zdalo sa, že premýšľa. Po chvíli si vzdychla a povedala: „Viem, že to medzi nami nie je celkom v poriadku. Chlapom viac ide o slávu, než o priateľov. Súperia kto zabije viac nepriateľov, vrhajú sa čo najrýchlejšie dopredu a sekajú hlava nehlava. Niečo ti poviem. Náš kamarát Greg nezomrel nepriateľskou rukou. Zabil ho jeden z našich, keď nesledoval situáciu naokolo. Rozohnal sa mečom a odsekol mu hlavu. Videla som to. V tábore sa ale hovorilo o tom, že padol rukou nepriateľského vojaka. Je to všetko jedna lož a podvod. Asi máš pravdu. Nezáleží mi na tom vyhrať túto vojnu. Chcem sa len vrátiť domov.“
„Dobre. Tak dnes v noci sa stretneme pred mojim stanom. Neboj sa. Všetko bude v pohode.“
„Ďakujem ti.“ povedala, venovala mi na líce jeden letmý bozk a následne opustila stan. Úprimne som bol rád, že sa rozhodla ísť so mnou. Mal som strach. Nebol som si istý, či zajtrajší boj prežijeme. Nepriatelia začínali byť čím ďalej, agresívnejší.
Skoro som zaspal. Nat ma ale našťastie včas zobudila. Zo stanu som vzal svoju vlajku, čutoru s vodou, nejaké jedlo a následne opustil tábor. Kráčali sme s Nathaly vedľa seba tmavým lesom a po chvíli ticha som sa jej opýtal: „Prečo si vlastne išla do boja?“
„Potrebovala som pomôcť svojej rodine. Do vojny volali môjho otca. Lenže on už je starý a chorý človek. Povedala som, že buď pôjdem ja, alebo nikto. Privolili. Bolo to dobré rozhodnutie. Otec by dlho nevydržal. Zabil by ho prvý vojak. Nemohla som to dopustiť.“
„Rozumiem.“ odvetil som. Prvýkrát som si ju prezrel viac zblízka. Mala nádherné uhľovočierne vlasy, milý dievčenský úsmev a nežné modré oči. Keby ju nepoznám, nikdy by som nebol veril, že bojuje vo vojne.
„A ty si prečo išiel do vojny Erick?“
„Bol som nasilu stiahnutý. Ale povedal som si, že keď už nič iné, tak aspoň pomôžem svojej vlasti.“
„Naozaj nič viac?“ vyzvedala.
„Nie.“ pokrútil som hlavou a pokračoval v ceste. Už sme nevideli ani svetlá táborových ohňov. Museli sme sa dobre vzdialiť od našich vojakov. Odrazu som však spozornel. Zastal som, načo zastala i Nathaly. Vlajku som položil na zem a rukou som nahmatal rukoväť svojej dýky. Odrazu z lesa na nás vyskočili dvaja vojaci. Zdalo sa mi, že nepriateľskí. no keď som sa im lepšie prizrel, uvedomil som si, že to sú naši. Zrejme nás sledovali. Rútili sa na nás s vytasenými mečmi so slovami: „Dezertéri! Zradcovia!“
Nemal som čas premýšľať. Okamžite som sa postavil pred Nathaly, vytasil na vojaka dýku a skríkol: „Ustúp, lebo ju máš v krku!“
„Ale? Náš milý vlajkonosič sa hrá na vojaka.“ posmešne zvolal vojak a medzitým vložil meč naspäť do puzdra.
„Ja nežartujem! Ustúpte a nechajte nás prejsť. Nikomu sa nič nestane.“
Vojak sa len zasmial a potom povedal: „Zabi ich.“
Neviem čo sa následne stalo. Len som počul, ako Nathaly za mnou skríkla od bolesti. Otočil som sa a uvidel za ňou druhého vojaka, ktorý ju mečom zasiahol do nohy. Klesla na zem, na čo vojak zdvihol meč nad hlavu, aby ju dorazil. Na to už ale nemal čas. Ľavou rukou som sa napriahol a než sa vojak stihol spamätať, dýka, ktorú som držal v ruke mu skončila v krku. Okamžite som ju vytiahol. Vojak sa už nenadýchol. Padol mŕtvy na zem. Potom som venoval pohľad druhému vojakovi, ktorý práve tasil svoj meč na mňa. Nebolo mi nič treba. Reagoval som reflexne. Skôr než stihol opäť vytiahnuť meč, skončila dýka aj v jeho krku. Vedel som, že je dobré ju mať so sebou. Keď som sa zbavil oboch útočníkov, sklonil som sa k Nathaly a skontroloval ranu. Zasiahol ju veľmi hlboko. Musela byť okamžite obviazaná. Povedal som jej: „Neboj sa. Budeš v poriadku. Budeš v poriadku. Ostaň kľudne sedieť, ja niečo vymyslím.“
Venovala mi jeden bolestivý úsmev a rukami si neustále držala ranu. Chcel som dodržať svoje slovo. Zachránim ju. Nedovolím nikomu, aby som stratil aj ju. Ona znamená viac než víťazstvo vo vojne. Ľudský život je tá najväčšia hodnota.
Zamyslel som sa. Nakoľko som mal len jednu ruku, nemohol som vykonávať niektoré činnosti. Preto som Nathaly poprosil, aby odrezala dýkou zo sťažňa vlajku. Následne som ju polial vodou z čutory a prikázal jej, aby ju poriadne vyžmýkala. Vlajku sme spoločne obtočili okolo jej nohy, no zaviazať ju musela sama. Výborná spolupráca. Nechal som ju napiť sa vody a spýtal sa jej: „Je ti lepšie?“
Prikývla, chytil som ju za ruku a dovolil jej oprieť sa o moje rameno. Takto sme pokračovali v ceste. Nathaly sa na mňa odrazu pozrela svojimi krásnymi modrými očami a ticho povedala: „Ďakujem ti Erick. Mám ťa rada.“
„Aj ja ťa mám rád.“ úprimne som jej odvetil. Svoj sľub som plánoval dotiahnuť až do konca. Ostávalo už len jediné. Odviesť Nathaly domov.
Netrvalo to dlho a boli sme z lesa preč. Postupovali sme neuveriteľne rýchlo. Chvíľku som Nathaly niesol na ruke, pričom ona sa ma chytila okolo hrdla. Cesta bola veľmi príjemná a tešilo ma, že sa mi podarilo zachrániť aspoň jednu blízku osobu. Odrazu sa Nat pozrela na svoju nohu. Zdalo sa, že krvácanie ustáva a s úsmevom povedala: „Vidíš? Tou vlajkou si mi mohol oviazať nohu. Ale mečom by si to asi nespravil, čo myslíš?“
Chvíľku som nerozumel, čo sa mi snaží povedať, no následne som pochopil. Celý čas som ľutoval, že som prišiel o ruku. Mal som strach, že nebudem môcť priateľov ochrániť. A teraz vďaka vlajke som mohol zachrániť svoju najlepšiu priateľku. Nosiť vlajku vôbec nie je zlé. Je to dôležitá funkcia. Symbolizuje víťazstvo. A my sme teraz víťazi.
Poznámka k poviedke „Vlajka“
Do tohto typu poviedok som sa akosi nikdy nemal. Boje nikdy nebola moja šálka káva a ak máte dojem, že ten príbeh je len zmes nezmyslov, budem mať pre Vás plné pochopenie. Sám sa v ňom strácam a mám dojem, že nie je dobrý. Napriek tomu mám ten príbeh rád. Nielen tým, že som ho napísal sám. Bol venovaný jednej mojej kamarátke, ktorej urobil veľkú radosť a hovorila, že sa jej veľmi páči. Či hovorila pravdu, už musí vedieť sama. Každopádne som si postavy Nathaly a Ericka nejako obľúbil. Akoby v nich bolo niečo, čo ma očarilo. Ani jedna z postáv neexistuje. A pritom mám sám pocit, že sme sa už niekedy videli.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
kokinka
7. 7.júla 2011 21:47
náhodou ... má to myšlienku_
Napíš svoj komentár