Malo ma napadnúť skôr, že niečo nie je v poriadku. Že som ju už dlho nevidel na internete, že akosi často sme sa nestretali a že debata akosi celkom skončila. Nakoniec som jej po dlhej dobe napísal, keď som si všimol, že podľa Facebooku už naše priateľstvo skončilo. Opýtal som sa na to, a keď mi došla odpoveď, ostal som skutočne vyvalený. To už bolo tak dlho? To už toľko času uplynulo od nášho posledného rozhovoru? Do tváre sa mi nahrnula červená a cítil som na čele nápis – Zradca. Nerozumel som ničomu. Nech som sa snažil akokoľvek, nevedel som pochopiť zmysel toho všetkého. Nemohol som si odpovedať, ako mi to mohlo všetko uniknúť.
Cítil som sa ako pred ôsmimi rokmi, keď som stratil skutočne priateľku a navždy. Ako keby niekto vyrval z môjho srdca ďalší kúsok, ktorý nahradil obrovský biely fľak, na ktorom už nič ďalšie nebude. Do očí sa mi natisnú prvé slzy. Vyberiem si jednu z vreckoviek a utriem si ich. Jediné čo dokážem je premýšľať, či ešte vôbec niečo môžem urobiť. Niečo, čím by som mohol zachrániť niečo, na čom mi záležalo. Ale jak? Nakoniec som myšlienkami zablúdil niekam úplne inam. Do toho mi začala potichu znieť skladba z prehrávača.
„Don´t they know that there´s something going on? What they´re harming with their indecision. And who will be left standing when I´m gone? There´ll be nothing left but a vision.
And it´s to easy, to turn the blind eye to the light, it´s to easy to bow your head and pray.
And there are some times, when you should try to find your voice, and this is the one voice you must find today.
Are they hoping for a miracle, as the ice-cabs melt away? No use hoping for a miracle, there´s a price we have to pay.“
Spieval som spolu s Justine skladbu a čoskoro som mal v očiach nový príval silných sĺz. Ten text mi absolútne rezonoval s tým, čo som spravil. V tom texte bolo zakorenené jadro všetkého čo som v sebe ukrýval a čo ma najviac súžilo celý ten čas, odkedy som si prečítal ten list.
Nevedia, že sa niečo deje? Čo ničia svojimi zlými rozhodnutiami? A kto tu bude stáť, keď zmiznem? Neostane nič iné, iba vízia.
A je to príliš jednoduché otočiť slepé oči k svetlu, je to jednoduché skloniť hlavu a modliť sa. A niekedy prídu chvíle, kedy by si mal skúsiť nájsť svoj hlas, a toto je jediný hlas, ktorý dnes musíš nájsť.
Veria snáď na zázrak, keď sa ľadovcové kryhy roztopia? Je zbytočné veriť na zázrak, je to cena, ktorú musíme zaplatiť.
Už som neveril, že to spieva pre všetkých. Tá skladba bola venovaná mne. V tejto chvíli bolo každé slovo ako výčitka a jediné na čo som sa zmohol bolo nemo počúvať Justine Suissu a jej nádherný hlas v tejto skladbe. Akoby mi vyčítala moje vlastné konanie, ktorým som stratil osobu, ktorú som volal priateľ. Už som nevládal dlhšie. Musel som jej zavolať. Alebo napísať. Čokoľvek, čím by som mohol dať dokopy stratený čas, ktorý som kdesi nechal odpočívať. Vytiahol som telefón a hľadal meno Lucka Stupianska. Tak dlho som ju nepočul a teraz jej zavolám po tomto liste. Bolo mi celkom jasné, čo si o tom pomyslí, no v tejto chvíli mi to bolo absolútne jedno. Nechal som to zvoniť. Jedenkrát, dvakrát, trikrát, štyrikrát. Pri šiestom zvonení som sa už chystal zložiť, no odrazu sa mi do ucha ozval jej hlas. Neznel veľmi príjemne: „Prosím?“
„Ahoj Lucka. To som ja Milan.“
„Čau.“ znela odmeraná odpoveď. Už to nebol pocit rozhovoru s priateľom. Skôr s absolútnym cudzincom, ktorého som stretol prvýkrát v živote.
„Chcem sa s tebou porozprávať.“
„Tak hovor.“
Chvíľku som nevedel či jej vôbec mám povedať to všetko, čo som chcel, lebo tie dve slová skutočne zaboleli. Mal som ešte kamarátku? Bola ešte Lucka kamarátka, ako kedysi? Ako keď sme si hovorili absolútne všetko a spoločne sme si dávali rady do života? To určite nie. Každopádne nejaká sila ju presvedčila, aby mi ten telefón zdvihla a dosť to pre mňa v tej chvíli znamenalo. Nuž som začal: „Vieš Lucka, chcel by som ti len povedať, že ma to všetko čo sa stalo...“ (vlastne nestalo) „skutočne mrzí. Začal som sa venovať veciam okolo mňa a akosi som nezaregistroval, že už vlastne vôbec neviem čo je s nami. Až ten list mi vlastne otvoril oči a ja neviem čo povedať. Furt som bol buď zavalený prácou, zavalený vecami do školy, ohľadom diplomovky, ohľadom problémov s rodičmi a nemal som vôbec čas myslieť na nič iné.“ Znelo to ako hotová výhovorka, ktorou som chcel ospravedlniť svoju neschopnosť napísať len jednu jedinú správu kamkoľvek. Nedostatok času – najlepšia výhovorka. Aj som vnútri kdesi mal pocit, že mi to neuverí a pošle ma s ňou niekam, no miesto toho bola odpoveď iná. No nie tým starým príjemným hlasom, ktorý ma vedel vždy tak príjemne upokojiť. Práve tým novým. Bez akejkoľvek farby, emócie. Ako keby som hovoril so strojom: „V poriadku. Ja to chápem. A dám ti šancu napraviť to.“
„Ďakujem ti.“ odvetil som jej. Nemal som ani silu povedať niečo ďalšie.
„Nie je zač.“ ozvalo sa z telefónu a následne som sa len ticho rozlúčil a vnútri sa cítil o niečo lepšie. Napriek tomu bolo toto priateľstvo už tak rozkolísané, že som cítil, že ak ju opäť ako kamarát sklamem, bude to naposledy.
Posledný raz som otvoril list, ktorý som od nej dostal a povedal mi všetko, čo som celý ten dlhý čas prehliadal. Bolo v ňom všetko. Bola to reakcia na moju otázku, či sme ešte stále kamaráti, keď som si uvedomil, že som ostal absolútne mimo jej svet. Odpoveď znela:
„No, skoro si si spomenul že som si ťa na vymazala z priateľov. myslím že priateľ by si to všimol skorej a nie po štvrť roku.“
Poznámka k poviedke „Zabudnutie“
Každý človek má pre mňa hodnotu. Hodnota každého človeka v mojom živote je celkom iná. Sú ľudia, ktorých nemám rád, s ktorými občas prehodím pár slov a na záver ľudia, za ktorých som vďačný. Ak stratíte niekoho z tej tretej kategórie, verte mi, že bude oveľa ťažšie sa s tým vyrovnať. Človek je každopádne vďačný za každú možnosť novej šance. Záleží to však už od povahy človeka. Je však veľmi ťažké dať novú šancu niekomu, kto vás v živote sklamal. Dávajte si na priateľstvá veľký pozor. Nedovoľte, aby raz zhasli. Potom vás to môže mrzieť. Ako aj mňa.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
yui
3. 9.sept. 2011 07:13
Pekné... A bohužiaľ sa to stáva často.
Napíš svoj komentár