Naše mestečko je nabité zlou energiou. Cítim to. Mám obavy, že ide po všetkých, ktorí v minulosti fungovali ako „Klub Záhad“. Tiež som k nim patrila. Dnes som už ale poslednou členkou, ktorá žije v Boričanoch. Všetci ostatní sa niekam odsťahovali. Katka Rafajová sa ma už veľakrát pýtala, či sa nechcem presunúť ďalej, no zotrvávam. Ak už nejaký dôvod mám, je to môj manžel Vlado. Stále žije, a to je jediné, čo mi do života dáva nádej.
Pomaly ma to začína zrejme všetko obklopovať. Neviem či to ešte dlho vydržím, no mám pocit, že všetko sa muselo udiať z nejakého dôvodu. Tak ako sme kedysi prežili plamenné volania z pekla, či porazili lovca duší z Boričanského parku. Všetko sa to malo stať. Aby nastúpilo niečo silnejšie a mocnejšie. Niečo čo roku 1990 pripravilo moju kamarátku Janku Mišovičovú o život, a môjho manžela Vlada Mikulu o rozum. A pred tromi mesiacmi sa to pokúsilo zaútočiť i na mňa.
Pamätám si na to doteraz, ako v strede augusta do Boričian dorazil zábavný park „Highlandia“. Obrovské množstvo atrakcií. Ruské koleso, kolotoče, reťazovka, autíčka, strašidelný dom a niečo, čo som vtedy videla prvýkrát. Zrkadlový labyrint. Bol veľký. Bola som prekvapená. Rozhodla som sa to skúsiť. Za 30 korún som si kúpila lístok a pustila sa do toho. Bola som dnu.
Nemala som ani šajnu, ktorou cestou sa dať. Odrážala som sa kompletne všade. A tak som len išla spôsobom obchytávania zrkadiel. Prešla som kúsok a zdalo sa to ako príjemná, keď sa odrazu zhasli všetky svetlá v labyrinte. Rozhlasom mi oznámili, aby som ostala na mieste, že sa pokúsia problém čo najskôr odstrániť. A tak som sa posadila na zem a hľadela na zrkadlá.
Zrazu sa ozvalo prasknutie. Otočila som sa vedľa mňa a pohliadla do jedného zrkadla. V tme toho moc vidno nebolo, no stačilo mi to na to, aby som rozoznala jednu dlhú prasklinu na ňom. Postavila som sa a pozrela sa doň. A odrazu som sa nedívala na seba, ale na svoju zosnulú priateľku Janku Mišovičovú. Jej výraz bol chladný, no nie nebezpečný a prehovorila ku mne celkom jasne: „Lenka. Musíš sa odtiaľto dostať. Rýchlo. Skôr než to dostane teba.“
„Čo kým ma dostane?“ spýtala som sa, no odrazu som skamenela.
Na jednom zo zrkadiel sa mihol jasný tieň. A odrazu otvoril oči. A zaplavila ma absolútna hrôza. Bolo to, akoby sa na mňa niekto díval cez baterky s červeným svetlom. Hypnoticky som tam hľadela, no Jankino naliehanie ma prebralo: „Lenka! Bež! Hľadaj cestu von! Musíš sa odtiaľto dostať! Rýchlo!“
A tak som utekala. Hoci som dostala opakované varovania, nereagovala som. Len som bežala smerom, ktorým som videla zákrutu. Dúfala som, že to bude mať čoskoro koniec.
Janka mi občas radila smer a kázala mi neotáčať sa. No bolo to jedno. Zrkadlá mi dokonale objasnili situáciu za mnou. Tá postava šla po mne. Asi bola pravda, čo mi Vlado pred štyrmi rokmi povedal v nemocnici. Bola som vyvolená. Tak ako Janka, tak ako on. A teraz som bola na rade ja. Myslela som na všetkých ostatných kamarátov. Aké to bolo, keď sme boli partia siedmich detektívov, ktorí riešili vo svojom „Klube Záhad“ tie najzložitejšie prípady.
Myslela som na Mareka Kollára, ktorý sa v roku 1985 odsťahoval aj s rodičmi až do Trebišova a nikdy viac ho nevidela. Ani na jeden list mi neodpovedal. Katka Nesvadbová bola aj so svojou sestrou Zuzkou v Michalovciach a jediný kontakt s nimi som mala prostredníctvom telefónu. A Andrej Valo? Tak o ňom som nemala žiadne informácie. Sľúbil, že napíše, a vykašľal sa na nás všetkých. Ja s Vladom sme ostali a Janka sa v roku 1988 vrátila. Zrejme to ju o dva roky stálo život.
Teraz bolo ale podstatné, aby som sa do tých zrkadiel nepobrala za ňou. Bežala som. Rukami som hmatala všetky možné otvory a podľa toho si vyberala cestu. Dúfala som len v jediné. Že je to správny výber. Párkrát sa stalo, že Janka ma svojim hlasom varovala a zakázala mi odbočiť. Poslúchla som ju.
Konečne som bola vonku. Prevádzkar prešiel ku mne a pýtal sa ma, či je so mnou všetko v poriadku. Neodpovedala som. Miesto toho som sa otočila a pozrela na východ. Postava s červenými očami zmizla. Len z jedného zrkadla sa na mňa ešte raz usmiala Jankina podoba a zakývala mi. Ja som sa len usmiala. Nemala som ani poňatia, ako dlho som bola v tom labyrinte. Prišlo mi to ako hodiny. Odrazu znovu naskočil prúd. Zábava mohla pokračovať. Ale už bezo mňa
Ja som sa vrátila domov a ešte dlho premýšľala nad tým, čo som videla a počula. Bola to celkom určite Janka Mišovičová, ktorá ma zachránila pred tým čiernym tieňom. Ale čo to bolo?
Odpoveď som dostala celkom nečakane. Na mojom zrkadle sa mi opäť zjavila Jankina podoba a povedala: „Ahoj Lenka.“
„Ahoj.“ odvetila som jej a potom dodala: „Ďakujem ti za pomoc, ale čo to bolo v tom labyrinte?“
„To ja neviem.“ odvetila mi a potom dodala: „Ale viem, že to po nás ide. Po nás všetkých. A neprestane, kým nebudeme všetci mŕtvi. Ostatní mali šťastie, že sa nevrátili. Ale ak ich kroky znovu zablúdia sem, bude to masaker. On to predpovedá.“
„Kedy?“ neskrývane som sa opýtala a Janka mi v poslednej chvíli dopovedala: „O trinásť rokov.“
Jej podoba zmizla a už nikdy viac som ju nevidela. Dnes je rok 1999. O trinásť rokov sa všetci znovu stretneme? Dúfam, že nie. Nie za takýchto okolnosti.
Poznámka k poviedke "Zrkadlový Labyrint"
Toto je posledná poviedka v sérii o Boričanoch. Po nej už nasleduje len román, ktorý ale príde neskôr, keď ho budem mať v hlave kompletne rozležaný, aby to nebol nezmysel.
Ostatné diely Boričanských príbehov sú:
1. OHEŇ (v rekonštrukcii z roku 2003) - Boričany v roku 1980
2. OBRAZOVÝ DOM (v rekonštrukcii z roku 2004) - Boričany v roku 1981
3. SÍDLISKO NA KOPCI - Boričany v roku 1990
4. SCHODIŠTE - Boričany v roku 1992
5. PIVNICA - Boričany v roku 1995
6. ZRKADLOVÝ LABYRINT - Boričany v roku 1999
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár