Nehovorím len o psích výkaloch na trávniku v meste, ktorého obyvatelia sa v mojej štvrti správajú ako Jožovia, Paľovia a Janovia z Dolnej Tramtárie pri Balogu. Nie. Hovorím o denno dennom zápachu neuveriteľných sračiek, ktoré bez ostychu produkujú ľudia z rádia, hovorím o epileptických prdoch pri nedeľnom sledovaní nudných estrád. Mám na mysli kilá odpadov pri rozhovoroch s ľuďmi, ktorí sa predomnou opakujú ako prvý level 8-bitovej hry. Hry, ku ktorej si síce sadnem raz za mesiac, ale po polhodine ma prestáva baviť. Nuda, blábol, vata...
V sobotu som na bare sedel s jednou ženou. Povedala: "Nezdá sa ti to zvláštne? Pretože ja som sa s nikým ešte takto nezoznámila."
Nezdalo sa mi to zvláštne. Tú osobu si zapamätám do konca života, hoci ma nepozvala na kávu či pohárik, nepýtala si telefónne číslo a naše nespotené a pokojné ruky sa nepribližovali ako chvostíky dvoch nevyšukaných králičkov. Nepribližovali sa vôbec.
Obávam sa, že tráviť čas medzi notorickými pivármi, nedocenenými umelcami a čerstvo zmaturovanými štvrtákmi v nonstopke o pol šiestej ráno už nie je investícia času postavená na rozumnom predpoklade, že môžeme stretnúť človeka ľudského. Čas, ktorý dnes nepretliachame, neprepozeráme a neprepokecujeme, ale využijeme na poznanie seba a svojho okolia, sa pomaly zmenšuje.
Spontánnosť rozhovorov a ľudí, s ktorými ich človek vedie, je vraždená jednosmernými sebaprezentujúcimi monológmi. Ak ľudí, ktorí ma dokážu prekvapiť tým, čo povedia, spočítam na prstoch jednej ruky, potom sa obávam, že hovno sa chopilo vlády v našich hlavách.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
mrnesmely
17. 3.marca 2010 17:22
toť smutná realita dnešnej posranej doby.
Napíš svoj komentár