V nejakom meste, niekde na Slovensku, som vďaka niektorým ľuďom spoznával veľmi jemné detaily života. Budov. Živého aj neživého. Niekedy to boli steny nejakej historickej náboženskej budovy, kam dnes nikto nechodí. Inokedy schody k nejakému športovému areálu, najskôr štadiónu.
A tam v tom meste sa mi stávalo, že som dokázal byť ten nežný. Sedeli sme tam niekde v akejkoľvek kaviarni, keď už to ktosi nevydržal, a povedal, že sa máme radi, tak, dočerta, na čo ešte čakáme? Myslím na to dnes, už od rána. A pritom to bol ten najdetinskejší, najtrápnejší (ne)vzťah, aký som mohol zažiť.
Kdesi v mojej hlave to však stále je. Pretože ona je tá.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár