Premýšľam, premýšľam. Nerobím nič len premýšľam. Preháňam to s premýšľaním. Občas, keď sa pozerám na niektorých ľudí a keď to snáď niekedy aj vyvrcholí v rozhovor, mám pocit, že by som mala prestať aj iba myslieť. Nechcem hovoriť, že som pri niekom na výši, vo výši alebo vyššie, ja som skorej len tam vysoko v oblakoch a neviem sa prispôsobiť tej "správnej" hladine. Viete, aj ja viem, že nevyzerám na to, že rozmýšľam. Drží ma tá moja pomyselná uzda za nohu a nechce ma pustiť. Uzda vyzerá ale presne ako ja.
Nedokážem povedať to čo povedať chcem. Nechcem povedať to čo chcem. Neviem povedať to čo chcem.
Možno preto som ticho. Neviem.
Predstavujem si. Rečnícke otázky sa už dávno nepýtam, zbytočné veci sa stali prioritami. "Hlúpe" problémy ťažiace človeka viac ako keď na ňom stojí plne naložený kamión.
Druhé ja prerastajúce cez hlavu. To chce hovoriť. To sa chce prejaviť. Hľadá skulinku, ktorou by sa pretlačilo a obalilo to chladné iné ja. Neponáhľa sa však, to si necháme pre seba.
Sedí na prašnej ceste za myšlienkami iných, vrany v lete mu krídelkami prehrabujú vlasy s väčším citom ako to robila matka, ako to nerobil otec. Dotyky od ľudí tak prekvapujúce a nezvyklé sa mu začali zdať.
Škriekanie ich však príjemnejšie ako ľudské hlasy sú, začal rád ho mať.
Škrabkanie pazúrmi po chrbte, ryhy zanechávajúce tiež krásne sú a odlety zdrcujúce prestali byť.
Zmeny vetnej skladby ako aj zmeny životné túžia prísť. Polovica už tu je, očakávam aj tú druhú. Kedy?

Nie som smutná a ani iným synonymom tohto slova sa to nepokúšajte nazvať. Prosím. Jar ešte nie je dosť blízko. Pozdravuje vás aj Emil, sedí tesne vedľa mňa a smeje sa.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
tequila  18. 10. 2020 00:16
asi mas depresiu
Napíš svoj komentár