Leto mi už príde ako jeseň, jeseň ako zima. A zima, tá je krutá a z nikým sa nesere. Vyrve ti srdce a nepozerá sa na to, či ešte tlčie.
Sú ľudia, ktorý ti vedia povedať netráp sa, život ide ďalej, ale tebe to je všetko jedno. Sú ľudia, ktorý ťa vedia privinúť k sebe aby si počul tlkot ich srdca, ale tebe to len pripomenie, že ti tĺklo kým ho nevyrvala tá skurvená zima. Potom si začneš všímať, že všetci títo ľudia sú len na to, aby prehlušili to neznesiteľné ticho v tvojej hlave. Nie sú záplatou na tvoje rany, ani poldeci na tvoju depresiu. Sú to iba hlasy. Všetky rovnaké a rovnako bezcenné. Pri stovkách takýchto hlasov si nevšímaš ich presný počet. Nevšímaš si, čo ti vravia, nevravia, či na teba vrieskajú, alebo alebo bránia vrieskať tebe.
Zrazu, sám však neviem prečo, som začal vnímať svet inak. Prestal som sa ľutovať. Prestal som trucovať a chcieť naspäť niečo, čo som nikdy nemal. Možno som si uvedomil, že chcieť niečo, čo mať nemôžem, pretože ani to len neexistuje, je detinské a nie je to spôsob, akým chcem premrhať svoj život. Človek potm zasa pozerá na svet ako na guľku farieb, a pohybov. Ako na niečo premenlivé, čo ti raz podrazí nohy, ale vzápätí ti na ne zas pomôže vstať. Je to proste bastard...
Sám seba som sa však začal pýtať, čo sa stalo. Prečo som zrazu úplne vpohode, keď včera som ešte trucoval a sám sa seba ľutoval. Najskôr sa uisťuješ, že musí byť niečo vo vyduchu. Tí kapitalistickí hajzli, určite niečo vypustili, aby človek nemohol byť smutný ako sa mu zachce. Aká to demokracia... Keď som sa nad tým však trochu zamyslel, došlo mi že to asi bude len nejaký žvást, ktorý som si narýchlo vymyslel, aby som si nemusel odpovedať na otázku. Dobre som vedel, že odpoveď nie je dobrá, však je to predsa kamarátka.
Keď ale ona sa tak krásne smeje...
NIE!!! Kamarátka je kamarátka a bodka. Proste nediskutujem.
No tak dobre, ako povieš... Ale keby si zmenil názor, tak sa ozvy.
Debile...
Už si pripadám ako schyzofrenik. Hádam sa sám zo sebou a čo je horšie, neviem sa na ničom dohodnúť... Nakoniec však aj tak zvíťazí pravda, lebo lož má krátke nohy a ja sa konečne prestávam týrať. Páči sa mi. Rozumie mi a má krásne znamienko nad ľavou stranou peri.
To však neznamená, že jej niečo poviem. Čo ak to ona tak necíti a bude sa mi potom celý život vyhýbať. Predsa je to kamarátka. Nie je to len hlas, ktorý vypĺňa ticho. Je to ticho, ktoré umlčuje ostatné hlasy a dáva mi slobodu. Dáva mi pocit, že každý môj nádych je výdatnejšie ako ten pred ním. Prosteo ňu nemôžem len tak prísť. Nemôžem nič riskovať. Môžem však na ňu myslieť. Môžem si predstavovať jej krásnu vôňu. Jej hlboké oči, ktoré ma doslova onjímali a vraveli, že s ňou bude všetko OK. Nachádzal som v nich lásku. Ten druh lásky, ktorý som hľadal tak dlho, až som zabudol, čo to vlastne hľadám.
Ozaj... aby bolo jasné, nič z toho nemôžem nikomu prezradiť, lebo by ma označili za zvhlíka. Môj sociálny kredit bude zruinovaný a ja budem na pokraji spoločnosti... Nijéééééééééé...
Škoda, že sarkazmus a satyra nevyriešia problémy.
Je mi to jedno. Tá žena bude vždy stredobodom mojej pozronosti. Nech to dopadne ako koľvek. Bude slnkom tam, kde padajú slzy. Bude mesiacom tam, kde nesvietia ani hviezdy. Jej úsmev vždy pootočí kútiky mojich pier v domnienke, že svet je krásne miesto na život. Bude to proste moja víla.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
kacaxyz
11. 4.apríla 2010 16:20
je fajn vediet, ze nie som sama, kto sa hada sam so sebou... vela stastia
Napíš svoj komentár