Tak nádherný. Ten oslobodzujúci pocit.
Krajší ako na Nový rok.
Pripomenul mi výbuch môjho hlbšieho "ja".
Toho JA,ktoré sa od teba snažilo odpútať.
Naozaj iba snažilo...
Jeho modré oči sa zhľadeli do mojich.
Cítila som ten rozprávkový pocit.
Jedno telo,jedna duša.
Tentokrát bohužiaľ nie pocitený vzájomnou príťažlivosťou...
Tak prízemné...
Špinavé...
Previnilé...
Husia koža naskakujúca pri spomienke na ten OMYL.
Životný omyl.
Škoda len,že teba to netrápi .
Netrápim ťa ja, môj život, ani okolnosti so mnou spojené...
Keď už ani plač nelieči...
Vzlyky mi spôsobujú dvojbnásobne takú bolesť...
A ty mlčíš.
Zabudnúť na teba?
Nedokážem.
Z hlavy ťa nevymaže ani svalnáč s hnedými očami ani blondiak s anjelsky modrými očami.
Milujem tvoju prostosť.
Jednoduchosť.
Milujem teba.
O mesiac odídem.
Byť daleko od teba,bude trest.
Robím to pre seba.
Pre svoje oslobodenie.
Chcem si dať šancu.
Šancu žiť bez Teba.
Tak mi to nepokaz.
Ostaň tam ,kde si....
....už navždy....
Pekne Ťa prosím.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár