Zobriem si, čo je tvoje a postavím na tom základ svojho bytia.
Nechám ťa umrieť. A nezabudnem si zobrať posledné dromňbné z tvojho vrecka.
Chamtivosť. Zlomyseľnosť. Falošnosť.
Asi by som pokračovala ešte dlho ale žiadne slová nedokážu charakterizovať pocity,ktoré nosíme v sebe.
Ktoré v nás zakorenili osoby, tváriace sa ,že sú naším bratom/sestrou...
Ľutujete,kde ste mali hlavu,že ste ho neprekukli skôr ako vás stihli zničiť...
Najsmutnešie je,že momentálne je mi bližší človek ,ktorého som nikdy nevidela,nepočula som jeho hlas,nedotkla sa jeho rúk, iba som počúvala svoje srdce.
A cítila som jeho úprimnosť. Napriek všetkému.
Nezištnosť obetovať sa...
Dať kúsok seba...
Vyčariť mi úsmev...
To, na čo som aj pomaly zabúdla,že niečo také vôbec existuje . A predsa.
Ja len...asi nastali časy,kedy človek človeka nepozná. Základné hodnoty akými bola láska a viera prevýšilo povýšenectvo a bezohľadnosť.
Z ľudí sa stavajú špiny. Ktoré nie a nie zmiasť zo sveta...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár