Vzťah po druhom rande

Vzťah po druhom rande? Po dvoch dňoch? Určite nie! To si zaiste povie väčšina ľudí a ja nie som výnimkou, predsa kto by sa dal do kopy s človekom, ktorého poznáte len pár hodín? A predsa, zázraky sa dejú..

Bol to jeden z tých mnohých večerov, vysokoškolských večerov. Išli sme sa zabávať, niečo popiť a ak sa pošťastí zbaliť nejaké kočky. Cítili sme sa tak veľkí, akoby celý svet patril nám. A aj patril, veď predsa komu je lepšie ako 20 ročným slobodným chalanom? Dorazili sme na miesto činu, jedna vodka striedala druhú a mohli sme ísť na lov. S pribúdajúcim alkoholom sa zdalo, že celý klub nejako zázračne opeknel. Oslovených báb bolo čoraz viacej, ale požadovaný výsledok žiadny. Až sa zrazu predo mnou zjavila jedna brčaňa, práve jej vlásky ma najviac zaujali. Vyzerali ako po výbuchu a v kombinácii s jej nevinnou tváričkou vyzerala obzvlášť príťažlivo. Začal som sa jej venovať a zjavne tomu bola strašne „rada“, až tak, že pohľadom volala kamarátky o pomoc. Nepomohlo. V rytme tanca (aspoň som si myslel že tancujem) som sa márne snažil získať kontakt a tomu neuveríte, ani meno mi nechcela prezradiť. Mohla si aspoň nejaké vymyslieť, možno by som sa s tým uspokojil a dal jej pokoj. Teda ako poznám samého seba určite nie. (Inak upozorňujem, že toto je moja verzia príbehu. Isté veci sa odohrali zrejme inak, keďže tých vodiek bolo až príliš ) Samotnej brčani pomohol až útek z klubu. Ale nie, utekať nemusela, jednoducho už išla s kamarátkami domov. Veľa vecí si z tej noci nepamätám, ale čo sa mi utkvelo v pamäti sú posledné slová, čo sme si navzájom vymenili. Spýtal som sa jej kedy sa zas uvidíme a ona veľmi stroho odpovedala: nechajme to na náhodu...

Ten večer mi okrem miernej opici nič nedal, aspoň som si to najskôr myslel. Hodiny a dni utekali a ja som sa zas dostal do kolotoča povinností, prednášok, cvičení a všetkých tých zábavných vecí na výške. Až prišiel vytúžený štvrtok. Zo školy som ako vždy zdrhol skôr, nie že by som sa ponáhľal, ten kto zažil mechaniku na strojárine asi chápe prečo. Prišiel som teda na autobusku s dosť veľkým časovým predstihom, rád pozorujem ľudí ako sa ponáhľajú. A ako tak pátram kedy a odkiaľ mi dofrčí spoj, zazriem na lavičke, len kúsok odo mňa JU. Bola presne ako som si ju pamätal. Jej úsmev mi stačil na to, aby som sa zodvihol a druhy krát v priebehu pár dní ju oslovil. Začali sme sa rozprávať, už ani neviem o čom, jediné čo viem, že bola jednoducho očarujúca, niečím zaujímavo iná, čím sa odlišovala už aj v spomínanom klube od všetkých ostatných. Obaja sme boli mierne mimo, ako nás náhoda opäť spojila. Avšak nemohli sme byť dlho spolu, lebo jej akurát prišiel autobus, ale už som ju spokojne pustil preč. Mal som totižto konečne jej kontakt!

Hneď ako odišla, klikol som si na jej facebook, čo je to vlastne za človiečika. Väčšinou vám profil dotyčného niečo prezradí, mne však nič. Vôbec to ale nevadilo, stačilo mi tých pár okamihov s ňou. Povedal som si, že nebudem vtieravý a že jej nebudem hneď písať. A tak aj bolo. Až na druhý deň večer som jej napísal správu a odvtedy sme si písali celý víkend. Kecali sme o všeličom, od toho akú mala cestu domov až po pravý zmysel života. Ale nie, až tak ďaleko sme našťastie nezašli Musím sa priznať, že aj cez chat na mňa pôsobila veľmi príjemne, mala dobré názory a bola vtipná. Začal som teda pomaly rozmýšľať ako to posunúť ďalej, lebo som v žiadnom prípade nechcel, aby sme sa spoznávali iba cez internet. Preto som jej jemne naznačil, či by nechcela ísť niekedy von, samozrejme len tak nezáväzne. Môj zámer pochopiteľne prekukla a určite sa nehrnula odpovedať kladne. Vedel som však, že ju skôr, či neskôr zlomím. A netrvalo to dlho, v nedeľu večer mi napísala že rada pôjde. Nuž, mám účinné presvedčovacie metódy, som proste dobrý. Moju reakciu ale radšej nejdem opisovať. Vyzeral som ako z videoklipu happy od Williamsa Začal som pomaly vymýšľať plán, nechcel som nič nechať na náhodu a vtedy som si uvedomil, že práve náhoda nás spojila. Jasné, že som mal premyslené kde ju zoberiem a ako by to mohlo zhruba vyzerať, ale povedal som si, že budem spontánny, uvoľnený a že sa na nič nebudem hrať. Dohodli sme sa na stredu a miestom boli vianočné trhy.

Bolo to zvláštne, ale vôbec som nebol nervózny, ako keby to ani nebolo prvé rande. Presne si pamätám ako tam stála a čakala ma. Pekne sme sa privítali a zamierili sme na trhy. Cestou sme sa o všeličom rozprávali, väčšinou to boli asi len také omáčky, predsa len sme sa iba oťukávali a ani jeden z nás nechcel nič pokaziť. Ale na druhej strane sme boli obaja uvoľnení a celé sa to nieslo v takej pohodovej nálade. Samozrejme nesmel chýbať vianočný punč a pečené gaštany, vtedy som to ešte nevedel ale nimi som u nej zabodoval, pretože miluje jedlo, akékoľvek. Keď sme už všetko poobzerali a zjedli všetky gaštany, teda väčšinu zjedla ona , pozval som ju ešte na vínko a jej súhlas ma ubezpečil, že som na správnej ceste. Stačilo mi pár hodín na to, aby som pochopil, že to nie je obyčajné dievča a že to určite neskončí len nezáväzným špásom. Pri vínku sme už preberali o niečo vážnejšie témy, rozprávali sme si o svojich rodinách, o našich koníčkoch, o našej minulosti. A v podstate ani neviem ako, ale zrazu sme sa ocitli blízko seba a začalo to iskriť medzi nami oveľa intenzívnejšie. Miestami som ani nevnímal, čo hovorí, jednoducho som nestačil, úplne ma opantala svojou krásou, úsmevom, pohľadom, vôňou, charizmou, proste všetkým. Nemohol som jej perám odolať a pobozkal som ju. Na prvý bozk sa nezabúda a ako by sa aj dalo, chutila fantasticky. Od tej chvíle to už nebolo ako prvé rande, ale ako dvadsiate. Nemohli sme sa od seba odtrhnúť a ani sme nechceli. Všetko to prešlo strašne rýchlo a už sme sa museli rozlúčiť. Samozrejme, že sme sa dohodli na ďalšom stretnutí a to hneď na druhý deň. Nemohol som v ten deň obsedieť, tak som sa tešil na večer a na to ako ju zas stretnem. Musím povedať, že aj keď som si to nechcel priznať, poriadne som sa na ňu namotal a malo prísť aj horšie. Druhé rande prebehlo fantasticky a vtedy som prvý krát na nej videl, že to berie vážne. A aká bola moja reakcia? Na ďalší deň, iba tretí deň, čo sme sa poznali, som jej vyznal lásku. Síce iba cez sms, ale dodnes som na to hrdý. To isté som jej zopakoval, keď sme boli spolu osobne a ako na to zareagovala? Ostaňme iba kamaráti... ale nie to by ma asi dorazilo. Cítila to rovnako a nič iné nám neostávalo, ako začať spolu chodiť. Nasledujúce dva týždne boli úžasné, stretávali sme sa a naše stretká mali tak v priemere po šesť hodín. Nemohli sme sa od seba ani len pohnúť. Boli sme však donútení, začali vianočné prázdniny, skúškové a uvedomovali sme si, že najbližší mesiac a pol bude ťažkých...

Chodili sme spolu dva týždne a zrazu tak dlho bez seba. Ak by niekto očakával, že z toho za ten čas vytriezvieme, že to namotanie opadne a vrátime sa do reality, musel sa sklamať. Práve naopak, túžili sme po sebe ešte viacej, oveľa intenzívnejšie som pociťoval, že ju ľúbim a že mi na nej záleží. Tak neskutočne mi chýbala, úplne ovládla moju myseľ, dokonca aj moje sny. Len ťažko som sa mohol na niečo iné sústrediť, ale našťastie všetko dobre dopadlo. Dočkal som sa nového semestra a už mi nič nebránilo byť s ňou. A ako to už býva zvykom, keď prežíva človek šťastie, čas nejakým zvláštnym spôsobom plynie rýchlejšie. Dnes, už skoro po šiestich mesiacoch od prvého rande, si uvedomuje čo mi všetko dala v ten večer náhoda. Stretnúť dievča na diskotéke, o týždeň na to na autobuske a o ďalších sedem dní som s ňou vo vzťahu. Tam hore ma musia mať naozaj radi, pretože nič krajšie sa mi nemohlo prihodiť. Nezmenil som sa, som rovnakým človekom, ale jej príchodom môj život spestrel, stal sa krajším a zmysluplnejším. Môžem s pokojom v srdi povedať, stretol som dievča mojich snov, ktorú nekonečne ľúbim. prajem každému nech nájde tú svoju spriaznenú dušu...

 Skutočný príbeh

21 0 0 0 0

Komentuj

14 komentov k blogu