nepoznám bytosť len jej oči,
nevediac kam ma bere,
bojím sa kde moja duša skončí.
Bolo to ráno a malý chlapec nevediac kam, kráčal tmavou uličkou uprostred starého mesta. Domy vyzerali ako na fotkách časopisov o cestovaní no teraz boli celé pohltené tmou. Chlapec videl sotva pred seba. Kráčajúc v ústrety osudu sa mu pomaly meter za metrom objavovali obrysy polozrúcaných domov.
Uprostred starej tmy,
cítiť vlhkosť vzduchu,
nikto ma nepozná, nepoznajúc seba,
v strede absolútneho izolovania ľudského ruchu.
Ako tak kráčal ďalej začal si uvedomovať že netuší kde je a ako sa sem dostal. Nepamätal si ako sa volá, kde býva, nespomenul si ani na jedinú spomienku s jeho minulého života.
Ničota mysle sa prejavuje revom,
rozlievajúci cit tela sa dostáva do srdca,
ani závan vetra nechytí bod vzruchu,
lebo len on v temnote je kráľ vodca.
Akoby človek bol človekom bez duše, bez akéhokoľvek poznania sveta. Ten pocit ho ubíjal, a každý krok do neznáma mu spôsoboval strašnú bolesť.
V strachu biedy mysle schopností,
dopúšťajúc sa omylov ktorých dôsledok plánu je chabý,
nemožno pochopiť výšku inteligencie,
keď len intelekt človeka je tak slabý.
Nemohol ísť ďalej. Nepoznajúc seba, miesto, ľudí, si pripadal zbytočný. Vedel že by ich poznať mal, vedel že ich dakedy poznal ale teraz už bolo všetko iné. Nedokázal trápiť samého seba. Rozhodol sa odísť. A nájsť pokoj hoci za každú cenu.
Keď kráčame v ústrety neznámemu obyčajne máme strach, ktorý nám neumožňuje myslieť. Preto klamať seba poznaním je márne ako hovoriť pravdu hlúpemu.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
plarika
14. 12.decembra 2008 01:09
krásne a pravdivé
Napíš svoj komentár