Jazdil fúrikmi po okraji múrov oddeľujúcich zrkadlá morí, aby odviezol lúče nehromadené na dne oceánov.

Na dne morí sa zastaví,
a myšlienka na záchranu kvánt sa ticho roztaví,
keď bude počuť rozliehať sa plač,
bude kázať, predo mnou kľač.

Mlčaniu sa rozhorčene postaví,
v okamihu chyby sa to potešenie v hlavnej úlohe predstaví,
keď kráľovský erb bude sa smiať,
a čas už nebude, budeme sa priestorom liať.

Pošmyknutie by znamenalo pád do večnosti, preto už náklad nejazdí, prenáša sa rukami....

 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár