Mala veľký sen, len letom bdiem.
nad močiarom zhnitých múch a kašli polnoc bielych rúk.

Rozprávala potichučky, príbehy rytierov, boli zviazané oranžovou tmou,
krčiac papier, lámať svet, na koži vtákov vidieť let.

Mala sen,
vidieť len,
chápať svet,
neutiecť hneď.

Ryla tam,
násilia gram,
v nádeji kamienok dám,
poklonila sa ľuďom (Vám)

Robila to................
lebo
verila
v oné nekonečné nebo....

Letieť vzduchom ponad tmavým lesom strachu, pristáť na obrom hrachu... smiať sa váľajúc sa vo vlhkom machu...

Dala meno,
svoje veno,
svojmu rodu,
jej plodu... a zrodil sa odpor ...

Dala tvar,
anjelov dar,
na svoj kar,
jej synu mrav ... a zrodila sa krása ....

Dala zmysel,
na kvet padol dážď lievajúc studenú vodu,
a jej plodu dala požehnanie zviazané príkazmi svojho rodu..

 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
bonita  7. 1. 2009 20:39
nadpis je skvely
Napíš svoj komentár