skláňam sa a dosky lámem,
po chodníku ticho klamem,
moje hriechy ťarcha rudy kradmo skolí.
Pôžitok som prežívala, blaho v tele naháňala,
vztýčim hlavu k nebesám,
ak mi ty, boh odpustíš, zaplesám,
chamtivosť žliaz mojich buniek silou ma poháňala.
Pri vrchole radosť mám,
vzdych sa blíži k mojej dlani,
necíť sa o vládca rajov, necíť sa sám.
Pomäť chýb mojej duše v pohári máš,
prečo si znevážil krásu tela môjho rodu,
len odpustenie pokoj vráti, len ak vôľu mi dáš.
Bála sa vrátiť domov, strach zakrýval celú realitu jej snov. Kŕmila sa klamstvom hmly vznášajúcej sa okolo názorov oných blízkych. Nedokázala sa ocitnúť naspäť v smilstve. Prišla k útesu svojej fantázie a s potešením skočila dolu.... už sa nebála, ležala v posteli s anjelmi...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár