Visiac na brehu oceánskeho dna, hľadáme cestu domov. Nepremýšľame o dôsledkoch činov s tým spojených, nemáme oporu od svetla dlane ktorá nás zocelí. V bytosti duch opojený svetom, nepotrebnosť tela odriekajúceho blaho, len jeho duša nebom cestujúc, spája sa v nekonečno (ako by boha z kože dralo) V srdci mŕtvych obraz sa zjavujúc, na druhej strane sa svet točiac zastaví, v ruke farieb sladkej dúhy, sa duch svojmu telu klaňajúc postaví. V odraze tieňa sa zrkadliac, po jazere priestoru kričiac anjelom do uší, v strachu z krvy tela, zatvára oči pred nebom, čo ho ruší. Opojne spím, snívam farebný rým, plný zmyselných duší, dúfam že oná myseľ pokoj mŕtvych nenaruší. Úvaha 1 0 0 0 0 Komentuj