Priatelia sú ako časovaná bomba.

Prehrabáva sa v obrovskej taške, ktorú dostala od Moniky na dvadsiate ôsme narodeniny.
To boli narodeniny, pousmeje sa v duchu, keď si spomenie, aké prekvapenie jej pripravili. V ten deň spoznala Sama. Na večierok ho pozval Monikin kolega z práce. Doteraz mu vravieva, že jej učaroval, že to bol osud. Samo v osud neveril. Podmanivý úsmev, upretý pohľad, ktorým jej prepaľoval dušu, sladké slovíčka, ktoré jej šepkal do ucha a jeho horúci dych na tvári, keď sa lúčili. Viac nepotrebovala. Už vtedy vedela, že sa ozve do rána. Nastúpila vtedy do taxíka a na telefóne blikalo jeho meno. Volali spolu niekoľko hodín, kým nezaspala na gauči v obývačke svojho bytu a telefón jej nevypadol z ruky. Na druhý deň sa stretli a skončili v hotelovej izbe na okraji mesta. Románik? Na prvý pohľad možno. Pre ňu veľký začiatok niečoho. Čo neskončilo po mesiaci, ale trvá dodnes. Presne rok a pol od večierka. Nenávidí, keď je sentimentálna, nerád spomína.
Konečne z nej vyloví mobilný telefón a vyťuká jeho číslo spamäti. Dvihne po druhom prezvonení.
- Áno, Mica?
- Kde si?! Vyhŕkne nepokojne a odpije si z chladenej coly.
- Už som na ceste, na Ďurkovej je zápcha, ale neboj, hneď som pri tebe. Viem, že som tvoj princ, ale biele kone sa v dvadsiatom prvom storočí hľadajú ťažko.
- Čakám ťa.
Zložila. Vedela, ako sa usmieva. Rozprával roztržito, snažil sa byť vtipný, nezvykol meškať. Pripísala to problémom v práci, stále niečo vybavuje, skoro sa nevidia. Zaujímavé, akú majú ženy schopnosť ospravedlňovať mužov samé pred sebou. Jeden spisovateľ to nazval Bariérou lásky, vraj to máme všetky zakorenené v sebe od nepamäti. Možno áno.
Zadychčaný vbehne do podniku, pri vchode sa zastaví a pohľadom ju vyhľadá. Zamáva mu na pozdrav. Vyberie sa k nej, po ceste sa zastaví pri bare a objedná si. Dvojité presso s mliekom, typické preňho.
- Ahoj láska, prepáč, že meškám, tie cesty sú strašné.
Pobozká ju. Prehnane.
- Prežijem.
- To mám na tebe rád.
Usmeje sa a chytí ho za ruku. Samo si zapáli. Ruka s cigaretou sa mu trasie, nervózne vydychuje dym. Stále pozerá na hodinky.
- Ty sa niekam ponáhľaš?
Opýta sa ho nenápadne, aby sa opäť neznervóznil, ako minule, scény jej nechýbajú.
- Musím ešte skočiť na chvíľu do firmy. Dokončujeme objednávku.
Napije sa zo šálky. Necukrí, vždy tvrdil, že mu osladzujem život dostatočne. Už dávno mi to nepovedal.
- Ty ešte ideš do firmy? Šokovane hlesne.
- Musím miláčik, dobre vieš, že keby to bolo len na mne, celé dni by sme len boli v tvojej posteli, dobre vieš.
– Myslela som, že sa naobedujeme a potom skočíme ku mne.
- Prepáč.
Zvodne na neho pozrie a pousmeje sa. Nič, Samo nereaguje.
- Máš toho veľa?
Upokojujúco ho objíme okolo pliec a pohladí po chrbte.
Samo prikývne. Zazvoní mu telefón. Nestihla si všimnúť kto volá, najskôr nejaký kolega.
- Uhm, ok, za chvíľu som tam, dobre. Chvatne zloží, dopije ešte horúcu kávu, popáli si jazyk, potichu zahreší a začína sa obliekať.
- Veď si len prišiel.
Smutne skloní hlavu a hrá sa s prázdnym pohárom od coly. Dobre vie, že aj tento boj už vopred prehrala. Ak ide o prácu, dohadovanie je zbytočné.
- Maj sa, Samo.
- Nehnevaj sa, zlatko. Zajtra si to vynahradíme, sľubujem.
Lišiacky na ňu žmurkne a už vychádza z podniku.
A čo teraz? Mohli by skočiť s Monikou do mesta, sľúbili si odvetu v biliarde. Zavolá jej, dokedy pracuje. Telefón ma vypnutý. Neostáva jej nič iné ako opäť stráviť večer sama doma. V poslednej chvíli si to rozmyslí a na križovatke prejde do opačného pruhu, nasmeruje si to k Monike. Po ceste skočí do obchodu a kúpi fľašu červeného, spravia si dámsku jazdu. Už dlhšie sa zanedbávali. Dnes sa to napraví, raduje sa. Vždy mala dvere ku Monike otvorené. Boli kamarátky z gymnázia, bývali spolu na izbe, zvolili si rovnakú vysokú školu, čiže ani neskôr ich osud nerozdelil, sú viac sestry ako kamarátky.
Zaparkuje pred panelákom, v ktorom Monika býva. Vlastným kľúčom si otvára bránu aj dvere do bytu, Nezvykne klopať, nemali pred sebou nikdy tajnosti. Na prahu obývačky a spálne sa zastaví, v Monikinej posteli ledva cez slzy rozozná dve rytmicky sa pohybujúce postavy. Jej najlepšiu kamarátku a muža, ktorého milovala. Alebo ešte stále miluje? Láska sa nedá zmazať stotinou sekundy. Za iných okolností by začala srdcervúco plakať, absurdnosť tejto situácie jej však zakazuje veriť vlastným očiam a v hĺbke svojho ja pozbiera všetky sily a pomalým krokom vyjde z bytu. Našťastie si ju nevšimli. Naštartuje auto a sto dvadsiatkou sa vyrúti z mesta. Sama nevie kam.
Má chuť napáliť si to do najbližšieho stromu. Šoféruje 3 hodiny pokiaľ si uvedomí, že sa zotmelo a skončila až v Malackách. Zastaví na kraji cesty, pomalým krokom vyjde z auta. Sadne si na zem a zapáli si cigaretu. Pomaly a slastne vydychuje dym, hlavu má úplne prázdnu, necíti nič. Vôbec... Zazvoní jej telefón, bliká známe meno. Nechá ho na zemi zvoniť, nastúpi do auta, cúvne a prejde po ňom. Spokojne sa rozosmeje. Preradí rýchlosť a pokračuje v ceste. V ceste naprieč novému životu.

 Vymyslený príbeh

6 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu