Tak som dal. Bola dosť šokovaná, keď zistila, že nick mám už vyše spred roka a dosť sklamaná, keď som sa prihlásil a nemal ani jedného uloženého priateľa. Vraj ako ma to nemôže baviť, že koľko fajn ľudí spoznala ona (akože predstava mojej maminy ako v práci chatuje v jej veku mi bola dosť smiešna, ale skúšal som sa nesmiať). A tak som sa jej spýtal: „Komu mám podľa teba napísať?“
Ona: „Tomu kto ti padne do oka.“
A keď som nevedel ako na to ísť, či mám písať ľuďom s fotkou alebo bez, povedal som si, že napíšem všetkým babám s fotkou alebo bez na písmenko „s“. A tak som tak urobil. A natrafil pri tom na Melku. Okrem toho, že ma neuveriteľne zaujala tá jej fotka s takým žiadostivým pohľadom, sexy postojom a hajzlovou kefou v ruke, vyžarovalo z nej také niečo nepopísateľne, čo normálne lákalo človeka ozvať sa jej. Ale nezmohol som sa na nič originálnejšie ako na – Ahoj, pokecáš?
Našťastie odpísala a ja som zistil, že dať šancu pokecu nebolo až také zlé rozhodnutie. Netrvalo dlho a zistil som, že si spolu máme o čom písať. Zo začiatku bolo naše písanie o samých doťahovačkách a len sme provokovali jeden druhého a navzájom sa privádzali do nepríčetnosti, teda skôr ja ju nespočetne veľakrát mi napísala – spostýýýýýýýýý alebo zabijeeeem ťa a ja som sa fakt ako sprostý doma za monitorom smial.
Raz, niekedy po dvoch mesiacoch, sme sa bavili o tom prečo mi teda odpisuje, keď ju tak strašne vytáčam, že neexistuje nič jednoduchšie ako kliknúť na krížik a raz a navždy ma vypnúť. Odpísala, že nevie a ja som sa vtedy spýtal, či mi nevie odolať odpísala niečo v tom zmysle, že ju niečo na mne, mojich odpovediach priťahuje.
A mňa vtedy niečo priťahovalo na nej. Boli dni, kedy som sa na naše pokeci neskutočne tešil. Už čoskoro sa totiž, tento nezáväzný pokecový vzťah stal pre mňa únikom z môjho reálneho života. Únikom od problémov, od všetkých tých nezhôd s okolím, únikom zo vzťahu, ktorý ma pomaly a postupne ničil. Ani neviem koľkokrát som zapínal počítač v očakávaní či bude prihlásená alebo nie. V očakávaní, či mi odpísala alebo nie. V očakávaní, čo sa stane....
Ja ani neviem kedy si tak získala moju dôveru. Keď si to tak vezmete, bola to cudzia a neznáma baba, ale znamenala pre mňa veľa. Mal som pocit, že mi rozumie a chápe ma. Takmer nikdy som sa nesťažoval na nič, neobťažoval ľudí so svojimi problémami, bránili mi v tom nejaké nepísané zábrany a zrazu som sa dokázal normálne vyrozprávať. Teda skôr vypísať a to úplne neznámej osobe, ktorá mi bola tak vzdialená a súčasne tak blízka.
Napriek tomu, že ja som jej veril, ona mi dala viackrát najavo, že sa mi nedokáže úplne otvoriť a zdôveriť s tým, čo trápi ju. Napriek tomu, že si píšeme viac ako rok, tak neviem o nej nič. Len to, že tiež má vzťah, ktorý ju ničí a ona nevie, alebo sa bojí úniku z neho. Ani neviem koľkokrát som si robil srandu z jej priateľa, nazýval ho Expertom Suchárom a ona s ním aj tak ostala. Raz napísala, že ja to nechápem a ona mu len nechce ublížiť.
Ja som vždy obdivoval ľudí, ktorý s niekým dokážu byť zo súcitu. Chápete, vzdajú sa svojho šťastia, len aby spravili šťastným niekoho iného. Myslím, že je to tá najkrajšia obeta, ktorú dokáže človek v svojom živote priniesť.... a vďaka Melke sa mi otvorili oči a ja som zistil, prečo sú moji rodičia dodnes spolu, prečo sa švagor vrátil k sestre, proste uvedomil som si, prečo je toľko párov doteraz ešte spolu....
Trpím chronickou potrebou robiť ľudí šťastnými. Viem, že si tým len kompenzujem všetky tie chvíle, keď som spravil niekoho iného nešťastného, ale pri Melke som to chcel naozaj. Asi aj kvôli sebe. Cítil som sa pri našom písaní šťastný. Svoje večerné behanie som skrátil o polovicu, len aby som sa mohol usmievať na monitor počítača.
Raz som ju prirovnal k hrdinke môjho obľúbeného filmu – Tak dobre ako sa len dá.... Hrala tam Helen Hunt a Jack Nicholson – neurotický spisovateľ, ktorý nevie ovládať svoje správanie. Má na to lieky, ale neberie ich, pretože mu je po nich zle. Až stretol Helen a začal ich brať, pretože ako povedal – „Kvôli nej chcel byť lepším človekom.“
A ja som svoje lieky bral, lebo som chce byť kvôli Mel zdravým človekom. Mal som všetkých, ale nemal som nikoho. Stále mi niečo chýbalo. Chýbal mi ten pocit, ktorý som mal počas nášho písania. A tak som si počas dní, kedy som sa cítil opustený, predstavoval ako by nám s Mel bolo tak dobre, ako sa len dá.....
Občas som mal pocit, že dobre mi bude len s ňou. A zrazu, keď osm mal už všetkého dosť, potreboval som vypadnúť. Zbalil som sa a šiel na našu chalupu no pred odchodom som jej ešte napísal. Strašne som dúfal, že pôjde so mnou, že si nájde na mňa tie dva dni a budeme spolu, že spolu naživo pokecáme a konečne sa spoznáme. Strašne som chcel, aby išla so mnou.
Napísala, že nepôjde, ale napriek tomu som 15 minút čakal na mieste, kde som jej sľúbil, keby si to náhodou rozmyslela. Dúfal som, že príde, veril.... no neprišla a ja som šiel sám. Na druhý deň som sa vrátil domov po notebook, ale naše písanie dopadlo ako jedno veľké fiasko. Po prepísanej noci som sa zobudil do príšerného nedeľného rána, ktoré zavŕšilo príšerné nedeľné popoludnie....
Silvester, Nový rok, a nasledujúcich pár dní. zrazu som nemal chuť chodiť na net. Nemal som kvôli komu.... o pár dní mi napísala mail, váhal som či odpísať, no nakoniec som jej odpísal. A napriek všetkému čo potom nasledovalo neľutujem.
Opätovné zblíženie, pokusy o stretnutie, ale aj výčitky, neustále upodozrievanie a nakoniec mail so slovami, že chce aby sme boli len priatelia, pretože ja ju nepriťahujem a má pocit, že ani ona mňa, lebo som nikdy nezačínal sexuálne témy. Hneď som si spomenul na jednu kapitolu z Matkinovej knihy Miluj ma ironicky – Muži chcú lásku aj sex, ale každé inokedy....
Viem, že ten mail nemyslela až tak ako som ho pochopil, nebolo v ňom nič strašné, bol to normálny mail od kamarátky, ale napriek tomu mnou dokázal veľmi pohnúť. Porozprával som to kamošovi a ten mal pravdu. Pravdu s tým, že je načase zabudnúť na ňu, na Niku a na všetky a ísť ďalej. A tak som šiel ďalej a stretol Nadiu...
A keď som sa jej s tým celý natešený pochválil, naštvala sa. Vraj zistila, že sa mýlila, že jej na mne záleží a priťahujem ju aj fyzicky. Ale bolo už neskoro. Neskoro pre mňa. Aj keď zrazu som zistil, že som ublížil niekomu, o kom som si myslel, že to nikdy nespravím. Ublížil som ďalšej osobe, ktorá pre mňa veľa znamenala, hoci som ju nikdy osobne nespoznal.
Napriek všetkému sme sa akosi opäť skamarátili a ja som tento blog chcel napísať k Melkiným včerajším meninám, ale žiaľ pre prerábanie birdzu mi to nešlo uverejniť, tak aspoň takto dotačne by som sa ti chcel poďakovať za ten krásny rok, čo ťa už poznám a počas ktorého som zažil veľa príjemných chvíľ, ktoré sme spolu strávili chatovaním na nete.
Viem, že už to medzi nami nie je také ako kedysi, ale ja dúfam, že sa to niekedy napraví a opäť budeme takí kamaráti ako kedysi.... Hoci som ťa nikdy nestretol, znamenáš pre mňa veľa a miesto medzi mojimi priateľmi máš navždy....
Takto dodatočne – VŠETKO NAJLEPŠIE
A na záver také PS pre všetkých – hoci mne tá láska cez internet nevyšla, verím, že niečo podobné existuje....
Vyznanie
Komentuj
6 komentov k blogu
3
ja úplne najviac žerem tvoje blogy chlape.. priam cítiť ako z teba rastie nový človek ked sa tu takto vyrozprávaš
4
Juuuj ako keby si môj prípad rozprával...ten sa ale skončil stretnutím a všeličím možným čo nasledovalo potom
5
hmmm...toto som aj ja zazil, ale trochu viac som sa sklamal a uz nemam chut jej pisat, lebo by to uz nebolo aj tak ako predtym a aj tak by to pre mna nic neriesilo ...inak, mas fakt super blogy
Napíš svoj komentár
a este tvoja tvorba je jedna z najuprimnejsich pre mna z celeho birdzu