Kritizovanie a posudzovanie ľudí

Posudzovanie a hodnotenie ľudí je prirodzenou vlastnosťou človeka. Nebolo by správne, keby sa to dialo len za chrbtom, pošepky, anonymne. Je známe, že ani jeden človek nie je bez chýb. Kam by sme dospeli, keby nás nikto na tieto chyby neupozorňoval? Teda kritike sa nedá vyhnúť. Je prirodzenou stránkou spoločenského styku. Neprirodzený môže byť postoj ku kritike. Skúsení ľudia si však nepočínajú ako pštros, neskrývajú hlavu do piesku pred kritikou, ale naopak, vyhľadávajú ju, ba obklopujú sa zámerne ľuďmi , ktorí ich kritizujú, lebo sebaúctu neohrozuje negatívna kritika ale útek od nej. Pravda, pozitívny postoj ku kritike ešte neznamená, že si máme priznať všetko, čo sa nám vyčíta. Nie je správne, ak sa niekto pod zámienkou skromnosti v sebakritike ponižuje, stavia sa do úlohy hlupáka, klamára, slabocha a pod. Takéto znevažovanie nemá nič spoločné so skromnosťou, ale je prejavom nedostatku sebaúcty. Skúsenosti ukazujú, že ľudia, ktorí sú neúctiví k sebe, nemajú úctu ani k iným.

OSOBITOSTI A PODMIENKY KRITIKY
Kritika ako spoločenský jav podlieha spoločenským pravidlám. Napríklad na vojne musí vojak najprv splniť rozkaz, a až potom môže kritizovať(sťažovať sa na svojho predstaveného).Špeciálnymi pravidlami kritiky sa spravujú aj ľudia organizovaní v rozličných spolkoch. Preto neprekvapuje, ak vzniká mnoho otázok, ktoré sa vzťahujú na rozličné psychologické osobitosti kritiky. Jednou takouto otázkou je napríklad problém, či je psychologický správne kritizovať záporne konanie človeka, keď motívy tohto konania vieme pochopiť. Stáva sa, že pri posudzovaní priestupku z hľadiska druhého(pri vcítení sa do jeho situácie) všeličo pochopíme. Veď ľudské konanie ovplyvňujú rozličné okolnosti (vek, choroba, neúspech, rozvrat v rodine, pocity menejcennosti atď.). Práve pochopenie situácie druhého zabraňuje neraz vzniesť kritiku; ak by ku kritike došlo, tak sa to často pokladá okrem iného aj za elementárny prejav neúcty, teda nezdvorilosti voči postihnutému. ,, Dobre, máš pravdu, ale čo by si ty robil na mojom mieste?“ je často posledným argumentom kritizovaného, a hneď nasleduje podrobný opis situácie, z ktorého vyplýva, že sa ani ,,inak nedalo konať“. To že sa priestupok dá pochopiť, v skutočnosti neznamená, že sa dá aj ospravedlniť. Priestupok zostane vždy len priestupok. Teda to, že sa vieme vžiť do subjektívnej situácie niektorého človeka, ktorá ho viedla k priestupku, ešte neznamená, že tento priestupok nemožno kritizovať. Inú otázku predstavuje problém, či je správne, keď laik kritizuje nejaký odborný alebo umelecký výtvor, napríklad hudobnú skladbu, báseň, literárne dielo, obraz, sochu , stavbu mosta, konštrukcia lietadla, auta atď. Život ukazuje, že často sa kladú značné zábrany a prekážky laickej kritike. Neraz počujeme: ,, Ako si on mohol dovoliť kritizovať takého odborníka, ako si mohol dovoliť kritizovať takého umelca“ atď. Pritom v slove ,,on“ sa vyzdvihuje neodbornosť, nekompetentnosť. Veď každé dielo, bez ohľadu na jeho vysokú odbornosť alebo umeleckú hodnotu, má v konečných dôsledkoch slúžiť ľudskej spoločnosti. Teda každý človek ako člen tejto spoločnosti má právo vysloviť svoju mienku na ten či onen špeciálny výtvor. Naproti tomu je známe, že vynikajúci vedci a klasici umenia sa nikdy neuzatvárali do veľmi úzkeho kruhu kritikov - špecialistov. Naopak, práve preto, lebo prihliadali na najširšie kritické ohlasy, stali sa vynikajúcimi. Aj otázka, či si mladší môžu dovoliť kritizovať staršieho, sa v spoločenskom styku často zjavuje ako problém. Ak platí, že kritikou sa upozorňuje na nedostatky, potom vzniká nielen právo, ale aj povinnosť každého človeka kritizovať nedostatky, aby sa odstránili, a to bez ohľadu na to, či kritizuje starší mladšieho alebo mladší staršieho. Teda kritizovanie staršej osoby nie je nezdvorilosťou. Naopak bolo by prejavom neúcty vidieť, že sa staršia osoba dopúšťa chýb a neupozorniť ju na to. Veď staroba nikoho neoprávňuje dopúšťať sa chýb; tieto chyby sa nemôžu zakrývať ani slušnosťou. Nazvať mladšieho, ktorý si dovolil kritizovať staršieho, nezdvorilým, je vážny prežitok vo vedomí ľudu. Toto by si mali uvedomiť všetci dospelí, čo pojem zdvorilosť používajú tam, kde nemá miesto. Pravda, iná otázka je spôsob kritiky – naozaj môže byť zdvorilý ten alebo nezdvorilý. Je nezdvorilé, a teda aj psychologický málo účinné, ak pre nesprávny názor, tvrdenie alebo myšlienkovú koncepciu pripisujeme človeku činy, ktoré neurobil. Stáva sa to najčastejšie vtedy, ak kritiku začíname slovami: ,,To je lož!“, ,,to nie je pravda!“ a pod. Povedať niekomu ,,to je lož!“ alebo ,,nepravda!“ je to isté, akoby sme povedali ,, klameš!“. Ku klamaniu však dochádza vtedy, keď niekto vie, čo je pravda, a predsa hovorí opak. Naproti tomu ten, čo prejaví iný názor, ako je náš, ešte nemusí klamať. Vyslovený názor môže byť jeho presvedčením podobne ako náš protinázor. Dokonca ani náš protinázor nemusí byť správny, a preto je lepšie kritiku začínať slovami: ,,Predpokladám, že ...“, ,,podľa môjho názoru...“,,,nesúhlasil by som celkom...“, ,, pokúsme sa o veci uvažovať z tohto hľadiska...“, ,, čo poviete, ak vezmeme do úvahy ešte tieto okolnosti...“ a pod. K ďalšej nesprávnosti v kritike dochádza, keď sa priestupok v procese kritiky transformuje na negatívnu vlastnosť. Ak niekto urobil hlúpy čin, nie je správne kritizovať ho takto: ,,Ty si ale hlupák...“ V skutočnosti to môže byť celkom šikovný človek. Jeden priestupok ešte nemusí signalizovať negatívnu osobnú vlastnosť. Tejto chyby sa často dopúšťajú najmä mladí ľudia. Veď nie je zriedkavosťou, že len čo zistia nejaký negatívny čin u otca, matky, učiteľa atď., sú schopní odsúdiť a zavrhnúť celú osobu. Treba si uvedomiť, že nik nie je bez chýb. Teda pri kritizovaní človeka nemožno sa dívať len na jeden alebo viac priestupkov, ale predovšetkým na mieru týchto priestupkov. Prirodzene, schvaľovať nemožno ani kritiku, ktorá zdeptáva alebo zneucťuje človeka. Cieľom kritiky je, aby ten, čo sa dopustil priestupku, napravil svoj nedostatok, a nie znevažovať ho či už pred sebou samým alebo v očiach verejnosti. Žiaľ, sú jednotlivci, u ktorých sa každý kritika prejavuje zneuctením a znevážením. ,,Zneucťujeme a znevažujeme priestupok, ale nie človeka“. Každý človek je citlivý na úctu. Skôr znesie a zabudne na úder do tváre ako na zranenú sebaúctu. Kritika, ktorý bije len do cti a zdeptáva, nedosahuje svoj cieľ. Jej výsledkom je zatrpknutosť, zanovitosť a tendencia pomstiť sa. Z hľadiska úcty k človeku je aj postup pranierovania nedostatkov. Čo sa nemusí, to sa hneď nezverejňuje. Neraz je výčitka medzi štyrmi očami účinnejšia ako na verejnosti, kde práve urazená ctižiadosť môže vyvolať tvrdohlavosť. ,,Priateľa napomeň súkromne, verejne ho pochváľ.“ Kritizujme aj my tak, aby sme priateľa nestratili, ale získali.

PSYCHOLOGICKÝ VÝZNAM POCHVALY
Prirodzenou vlastnosťou každého človeka je, že potrebuje spoločenskú pochvalu hádam tak ako jedlo a spánok. Keby sme odopreli človeku spánok a jedlo, pokladali by sme sa za vrahov, ale neraz bez najmenších výčitiek svedomia nechávame celé týždne, ba aj mesiace bez uznania ľudí z nášho najbližšieho okolia. Nie je správne ak zabudneme ohodnotiť pozitívny čin človeka, ktorý si to zaslúži, hoci ide o maličkosť, napríklad o uvoľnenie miesta na sedenie. Často kritizujeme mladých ľudí, že sú nezdvorilí a neuvoľňujú v električkách, autobusoch alebo vo vlakoch miesto. No začnime si všímať, koľkí dospelí ľudia sa za uvoľnené miesto poďakujú, a ak áno, tak len čosi zahundrú. Aj to je nedocenenie. Často ste namrzení na ľudskú nevšímavosť, neuznanlivosť. Hneváte sa: ,,Človek sa môže aj roztrhnúť, aj tak to nik neocení.“ No je dobré položiť otázku aj sám sebe, kedy sme my alebo vy naposledy ocenili iného človeka? Možno podaktorí by sa ani nepamätali. Pritom uznanie tak málo stoj - a akí sme naň skúpi!
,,Čo najviac požiadaviek na človeka, ale čo najviac úcty k jeho práci.“ Často sa čudujete, prečo si neviete získať ľudí. Skúmajte sa však, či ste k nim dostatočne pozorní, či viete aj v ľuďoch, ktorých pranierujete, nájsť to, čo možno vyzdvihnúť, oceniť a pochváliť

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár