„Leto“

12)

„Hotovo, už mám za sebou všetky skúšky, leto sa začína.“ Prišiel za ňou vyškerený Lukáš a Klára vedela, že je moc šťastný a má to všetko za sebou. Aj ona mala už všetky známky uzatvorené, bola z tých šťastnejších a nemusela si nič opravovať ako napríklad Veronika. Ale zároveň sa bála toho, ako to bude s ňou a Lukášom cez prázdniny, keď nebude na internáte. Nebýval síce až tak ďaleko, ale aj tak to bolo dosť. Zvykli si obaja už na to, že sú spolu každý deň a dlho. Ešte sa o tom ale nerozprávali. „A čo bude teraz?“ Opýtala sa ho. „Ako teraz? Čo tým myslíš?“ „Ty pôjdeš teraz domov a ja budem tu. Ako to bude s nami cez prázdniny? Doteraz sme boli spolu každý deň. Budeš mi chýbať.“ Pozrela na neho a on keď uvidel ten jej pohľad... Zas bol z nej úplne mimo a pobozkal ju. „Ty mi budeš ešte viac chýbať, ale nejdem do iného štátu. Bývam síce ďalej, ale to neznamená, že sa celé dva mesiace neuvidíme. Ja by som to toľko ani bez teba nevydržal. Môžeme ísť v lete niekam stanovať a zavolaj aj kamarátky, ešte som sa s nimi nezoznámil a mňa zaujíma všetko čo máš rada.“ „Teba mám najradšej.“ Usmiala sa na neho. Zas boli spolu na lúke, mimo všetkých a obom im to stačilo, lebo mali jeden druhého.
Lukáš prišiel na internát zas až večer a bol čoraz viac presvedčený, že by mal skončiť to čo robí. Klame a podvádza obidve. Aj keď ich má rád, musí mať predsa jednu radšej. „Musím sa už rozhodnúť. Obe mám rád, ale každú inak. Mám s ňou veľa spomienok, bola moja prvá a nikdy na ňu nezabudnem. Ale... už ma to moc nebaví a sme spolu tak málo. Ale nedokážem sa k tomu nikdy odhodlať, keď mi chvíľku predtým povie, že ma ľúbi... Klára je úplne iná, nie je tak vážna a nerobí zo všetkého vedu a nenudím sa s ňou. Ale zas, nepoznám ju až tak dlho, aj keď viem o nej stále viac a viac a vždy ma niečím milo prekvapí. Ľúbim ju...“ Povedal si sám pre seba.

„Tak a začína sa nám leto, pokoj, slnko a veeeeeeeeľa zábavy.“ Usmiala sa na nich Veronika, keď vychádzali zo školy a držali všetci v rukách vysvedčenia. „Dúfam, že si ho poriadne všetci užijeme a strávime ho spolu.“ Povedala Klára a chytila za ruku Júliu, ktorá mala zas samé jednotky. „Bude to lepšie.“ Žmurkla na ňu a ona sa usmiala. Konečne po dlhej dobe úprimne. S celou triedou sa dohodli, že si pôjdu niekam sadnúť. Veď spolu cez prázdniny asi tak často nebudú. Spomínali na celý ročník a zhodli sa, že to bol asi najlepší rok zatiaľ.
Júlia sa zdvihla a išla na wc. „Ahoj Júlia, aké bolo vysvedčenie?“ Otočila sa a pozdravil ju chalan z vedľajšej triedy. „Jeeej, ahoj, aj vaša trieda je tu? Sme si išli spolu niekam sadnúť, cez prázdniny spolu nebudeme, tak aspoň teraz. Mala som samé jednotky. Náhoda.“ Usmiala sa na neho. Skoro vôbec ho nepoznala, ale vždy sa v škole pri sebe pristavili a chvíľku sa porozprávali. „Jasné, u teba samé jednotky- náhoda. Čo plánuješ na leto?“ „Budem tu, v meste. Naši musia celé leto pracovať a na dovolenku chodievajú každý rok len oni dvaja. Takže budem s kamoškami a na festivaly plánujeme nejaké ísť. „Tak to sa potom určite na nejakom uvidíme, je plánujem také isté leto. Musím už ísť, čakajú ma tam. Ahoj.“ A odišiel za spolužiakmi. Júlia sa usmiala a išla na wc.
Keď sa vrátila a sadla si vedľa Kláry, hneď jej povedala. „Ja som ťa tam videla. To je normálny chalan, nie ako ten... Veď vieš, ten čo ho netreba menovať.“ Jeho meno radšej ani nevyslovovali, nechceli to Júlii pripomínať. „Ja ho ani poriadne nepoznám, len čo chodievame na niektoré rovnaké hodiny v škole.“ „Veď v pohode, ja som nič nepovedala....“ Rozprávali sa spolu ďalej, Veronika sa niečo smiala s Petrom a Klára si uvedomila, ako jej je dobre. Nič jej nechýba a priala si, aby to takto zostalo stále. Ale vedela, že nič netrvá večne, ale aspoň leto si užijú poriadne. S Lukášom. Zas si na neho spomenula a usmievala sa.

Bolo teplo a tak sa dohodli, že sa pôjdu okúpať. „A Petrovi nebude vadiť, že bude jediný chalan medzi nami?“ Mala pochybnosti Júlia, keď jej Veronika volala aby sa hneď pobalila a obliekla si plavky. „Nevyhováraj sa, je pekne a ty nezostaneš doma so spomienkami na toho idiota. Popozeráme sa po niekom lepšom.“ A tak sa všetky stretli a vyrazili. Večer pršalo a tak bolo na chodníku po ktorom išli trochu blata. Veronika s Petrom išli trochu pozadu a Klára s Júliou sa spolu rozprávali. Počuli len smiech, ako zas niečo vymýšľajú.
„Preskočíš to? Aha!.“ Povedal Peter a preskočil mláku v ktorej bolo bahno. „Tak poď neboj sa, preskočíš to.“ Takto sa dohadovali a Klára s Júliou sa otočili. „Tak to si pozriem, určite sa dá nahovoriť a padne tam.“ Povedala Júlia zo srandy a obe čakali čo sa stane. Na Veronike bolo vidieť, že si neverí a to bola chyba, keď sa rozbehla, zaváhala a chýbal jej len kúsoček aby to preskočila. Šmykla sa jej noha a ona v bledom oblečení padla do toho blata. Júlia s Klárou sa začali strašne smiať, Klára si musela sadnúť na zem. Keď videla kamarátku ako si sedí v tej mláke. Peter tiež mal čo robiť, aby sa tam nezvalil na zem a len sa nesmial, ale hneď jej išiel na pomoc, podal jej ruku a pomohol vstať. Veronika sa nikdy necítila tak trápne. Peter ju aj tak objal a povedal jej. „Aspoň je s tebou sranda, neber to ako trapošenie. Aj keď si celá od blata, Ľúbim ťa.“ Klára s Júliou sa robili, že to nepočuli a pomaly išli ďalej. Veroniku to prekvapilo čo povedal. „Aj ja ťa ľúbim, asi mi už z toho šibe, keď robím takéto blbosti.“
Láska je už taká, nikdy vás nedonúti urobiť niečo normálne, čo by dávalo zmysel, všetko je zrazu bláznovo krásne.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

18 komentov k blogu