„Nádej“

21)

Hneď ako prišla do nemocnice uvidela Lukášových rodičov ako bezmocne sedia na kreslách, otec objímal Lukášovu mamu okolo pliec a mali neprítomné pohľady uprené niekde do diaľky. Bolo v nich vidieť, že sa v nich premieta to všetko čo súviselo s ich synom. Neuvideli ju hneď, ale prvá si ju všimla jeho mama. Pozerala chvíľku na ňu a potom sa postavila. Klára podišla k nej. Bez jediného slova ju objala a potom jej povedala, aby sa posadila. Až potom sa ich Klára opýtala čo sa vlastne stalo a ako sa Lukáš má. „Ešte stále sa neprebral.“ Povedala jeho mama s bolesťou v hlase. „Havaroval na svojej motorke, keď sa išiel previesť, šiel rýchlejšie a v zákrute dostal šmyk.“ „Nemôžem ho ísť ani pozrieť? Na malú chvíľku.“ „Dovnútra nás nepúšťajú na dlho, ale chceme tu s manželom byť, keď sa preberie. Keď pôjde okolo jeho doktor, opýtame sa ho. Ale ty tu nemôžeš byť stále, bude lepšie keď sa vrátiš domov a budeš ho chodiť navštevovať, už ti nie je najlepšie.“ Chytila ju za ruku. Klára vedela, že má pravdu, je čoraz viac unavená, ale chcela Lukáša aspoň na chvíľku vidieť. Čakala tam ani nevedela presne koľko a potom Lukášova mama išla za nejakým doktorom. Klára si domyslela, že to bude asi Lukášov doktor, lebo sa rozprávali a pozerali aj na ňu. On prikývol a pustil ju do izby. „Vysvetlila som mu vašu situáciu.“ Povedala jej, keď Klára vstupovala do izby.

Vstúpila a pomaly prišla k posteli. Tak strašne ju ubíjal ten pohľad. Lukáš ležal nehybne na posteli a okolo neho samé prístroje o ktorých ona vôbec nič nevedela a nejaké hadičky. Tlačili sa jej slzy do očí. Lukáš mal na tvári modriny a rany. Sadla si na stoličku pri posteli a pozerala na neho. Nevedela, či ju vníma, ale chytila ho za ruku a pobozkala ho na ňu. Bolo to pre ňu ťažké, vidieť ho tak, byť pri ňom, ale zároveň s ním poriadne nebyť. Hladkala ho po vlasoch a potom mu dala jeho ruku na jej brucho a povedala. „Vždy ťa tu budeme čakať. Obaja. Moc nám chýbaš.“ Musela už ísť a sklonila sa nad jeho posteľ a pobozkala ho na čelo.
Keď odchádzala z izby, ešte sa po ňom pozrela a rozplakala sa.
Cestou domov celú cestu len sedela a pozerala von oknom z ich auta. Otec pre ňu prišiel a rešpektoval to, že chce byť ticho.
Chodila za Lukášom ako často sa jej dalo, ale nemohla každý deň a bola rada keď sa jej to podarilo 2krát za týždeň. Aj v škole mala toho veľa, veď mala každú chvíľu maturovať a bola viac a viac unavená a citlivejšia než predtým.

Veronika s Júliou boli pri nej často, ale tiež sa museli učiť a Júlia sa učila viac a viac, lebo to brala vážne. Možno vážnejšie než ostatní v triede, ale ona bola taká. Zas si kládla toho veľa a stále bola ponorená v knihách a jedla zas menej. Schudla dosť, ale to ju netrápilo. Viac ju trápil pocit, že vie stále málo na to, aby sa jej podarili jej plány. Veronika sa zas bála či jej to vydrží s Petrom aj po strednej, Predsa len, každý z nich chcel ísť na inú vysokú, snažili sa teda aspoň si dať podobné mestá. Snažila sa byť optimista a veriť v ich budúcnosť, ale stále viac pochybovala že stredoškolská láska prežije prechod na vysokú....

Vošla do nemocnice a Lukášovi rodičia nesedeli na kreslách ako zvyčajne. Pomaly prišla k jeho izbe a akurát z nej vychádzali aj s doktorom. „Ahoj, akurát sme ti chceli zavolať. Prebral sa dnes ráno, ale doktori nie sú ešte moc optimisti. Musia ho ešte operovať, musíme počkať. Ale hlavne že sa prebral, aj keď nereaguje ešte úplne.“
Vošla a Lukáš sa práve pozeral z postele z okna. Bolo celkom pekne a ona bola rada, že ho už nevidí nehybne ležať. Prišla k nemu a až potom si ju všimol. Pozerali na seba a ona sa snažila neplakať. Bola rada, že sa mu zas môže pozrieť do očí, ale zároveň videla, že sa nemá moc dobre. Nevyzeral moc dobre a bolo vidieť, že ho všetko bolí. „Ahoj.“ Povedala mu a sadla si k jeho posteli. „Ahoj, je to divné.“ Povedal potichu a chytil ju za ruku. „Čo je divné? Ja som sa strašne zľakla, keď som sa dozvedela, že sa ti niečo stalo, nevieš si to predstaviť. Vlastne ani neviem kto mi to volal, nejaké dievča, ale na tom mi teraz nezáleží. Sľúb mi, že hneď ako ti bude lepšie, na motorku ani nesadneš! Bojím sa o teba.“ „Všetko toto je divné. Nemôžem ťa ani objať, ležím tu pripojený na tie prístroje a cítim sa zle. Som strašne unavený a slabý a je mi zle. Ale chcem, aby si vedela, že predtým ako sa to stalo, moje myšlienky patrili len tebe. Moje všetky myšlienky patria len tebe, neustále.“ Povedal jej a ona sa rozplakala. Jej slza padla na ich ruky a pobozkala ho na ruku. „Milujem ťa. Nesmieš ma opustiť. Bude ti lepšie, neboj.“ „Aj ja ťa milujem a neopustím vás. Sľubujem ti to.“
Sama nevedela, či tomu verí. Ešte nemali vyhraté. Bol stále na tom zle, aj keď bola rada, že sa prebral. Keď odchádzala už spal a celú cestu domov preplakala. Cítila sa bezmocná.

Raz keď išla za ním sa stretla vo dverách s krásnym dievčaťom. Malo tmavé vlasy a bola vysoká. Pozdravila ju a dievča odzdravilo a hneď jej pozrelo na už viditeľné brucho. Klára spoznala jej hlas. „To ty si mi volala, keď sa to stalo? Vôbec som nevedela kto mi volá. Kto si?“ „Och jasné, ja som sa ti vtedy ani nepredstavila, veď bol to pre všetkých šok, je to malé mesto a každý každého pozná.“ Bola nervózna a poriadne sa Kláre nepozrela do očí. Nemala z nej dobrý pocit. Videla ju prvýkrát a predtým si ju ani nijak nepredstavovala, nevedela ako vyzerá tá „druhá“... A toľko si plánovala plná zlosti ako jej to raz povie, ako aj ju Lukáš klamal, ale keď ju tam videla, nemohla... Videla Lukáša, ale len na chvíľku, bola ho len pozrieť a videla, že nevyzerá dobre a ona bola mladšia od nej. Vyzerala tak mladunko a to brucho k nej vôbec nepasovalo. „Zničil jej celý život...“ Pomyslela si. „Poznáte sa s Lukášom dlho?“ Opýtala sa jej Klára a vôbec nemala v hlase žiadne upodozrievanie, nič, bola len milá k dievčaťu čo tiež pozná Lukáša. „Poznáme sa dlhšie, kamaráti sme, ale už sa nevídavame tak často, ako pred vysokou.“ Usmiala sa na Kláru a objala ju. Uvedomila si, že ona dopadla dobre. Jej Lukáš zlomil srdce, ale život pokazil inej...

Bola doma a zazvonil jej telefón. Rýchlo išla k nemu a zdvihla ho. „Prosím?“ Na druhej strane počula Lukášovu mamu. Poriadne jej nerozumela, lebo plakala. Rozumela jej ale dosť na to, aby pochopila. Lukášov stav sa zhoršil a hneď ho previezli do hlavného mesta, musia ho operovať, nechcú ich k nemu ani pustiť. Zostala stáť v izbe a pozerala do diaľky. Srdce jej tĺklo ako nikdy predtým a vtedy ju malé koplo.

Uvedomila si, že to musí zvládnuť. Nie kvôli sebe, ale kvôli tomu malému. Už nemôže rozmýšľať čo je dobré pre ňu, ale pre neho, lebo bude jeho mama. Nemohla sa teda rozplakať a ľahnúť si zničená na posteľ, aj keď to potrebovala. Vyplakať sa....Musela veriť. Viera je to posledné, čo nám zostane aj v tých najťažších chvíľach... Keď už nám nezostalo nič iné. Nádej...

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu