„Zmeny v živote nikdy nevieme dopredu odhadnúť“

16)

Sedela zas sama v svojej izbe a stále premýšľala. Mala v hlave viac vecí. Keď prišla domov od Kláry, mama bola prekvapivo doma. Niečo sa výnimočne rozprávali a mama ju nakoniec prekvapila keď povedala: „Ty si Júlia taká silná, teba som tuším ani nevidela plakať, ja taká nie som, asi máš nejakú vnútornú silu.“ Keď to počula, musela sa premáhať, aby na mamu nezostal pozerať s otvorenými ústami. Ale ich rozhovor tým skončil, jej mama sa zavrela v izbe pri počítači a pracovala. „Ja a silná? Nepoznám tak slabého človeka ako som ja. Revem kvôli všetkému.“ To boli jej myšlienky a jej bolo jasné, ako veľmi málo ju jej mama pozná. Vlastne málokto ju poznal naozaj, možno Klára s Veronikou, ale ani pred nimi nebola vždy taká, ako sa naozaj cítila, zvykla si pretvarovať sa a tváriť sa tak, aby nikto nevedel o tom, ak sa náhodou trápi. Ale teraz bola jej hlavnou myšlienkou Klára. Nezobralo ju to síce tak ako Veroniku, ale Kláru má veľmi rada a toto jej zmení život. Čaká ju to najťažšie v tomto období, či už sa rozhodne si to malé nechať, alebo pôjde na potrat. Štvrtý ročník mal byť plný zmien, ale takéto nečakala ani jedna z nich.

„Chápeš to? A ona si to dieťa asi nechá. Ja neviem, dúfam, že to len preto, lebo je v šoku a nakoniec sa rozhodne správne. Ale ako to mohla urobiť?“ Veronika to stále nechápala. Bola s Petrom a všetko mu povedala. Ten sľúbil, že to nikomu nepovie, vedela, že mu môže veriť. „Veď ona je rozumná, uvidíš, že sa rozhodne nakoniec tak, aby to bolo pre ňu to najlepšie. Len ešte nevieme ako sa zachová ten chalan....“ To nevedeli a Klára nemyslela na nič iné. Ako mu to povie.....

Bol ešte celkom pekný deň, síce už bolo jasné, že leto je preč. Potrebovala byť sama. V škole sa s Júliou a Veronikou moc nebavila, len si kreslila a nechcela sa o tom baviť. Potrebovala mať pokoj a ... ani nevedela čo presne potrebovala. Sedela tam už dlhšie a pozerala pred seba do diaľky. „Nemôžem zabiť to dieťa čo nosím pod srdcom, je moje a ja by som si to do konca života vyčítala, keby som náhodou nemohla mať deti. Ale ako ho uživím, vychovám? Je pravda, že naša rodina si žije celkom dobre, ale rodičia to neprežijú a určite ma živiť nebudú... A čo ak zostanem s dieťaťom sama?“ To bola pre ňu najhoršia predstava. Po lícach jej tiekli potôčiky sĺz. Takto ju tam našiel Lukáš. Bol u nej doma a mama povedala, že Klára šla sama niekam von.. Vedel, kde ju nájde, ale prekvapilo ho to, čo videl. Zozadu videl, ako sa chveje a počul ju plakať. Prišiel pomaly k nej a sadol si vedľa nej. Ona sa zľakla. „Čo tu robíš?“ On jej utrel slzu, čo stekala po líci. „To sa chcem ja opýtať teba, čo tu robíš, prečo plačeš?“ Len pozerala na neho a objala ho. Veľmi sa rozplakala a on ju objal, pevne, aby cítila, že je pri nej, aj keď nevedel, čo sa deje. Trochu sa upokojila a on sa jej znovu opýtal čo sa stalo. „Ľúbim ťa a som tu pre teba, môžeš mi povedať všetko čo ťa trápi, nebude ma to otravovať. Záleží mi na tebe a trpím aj ja keď ťa vidím takto plakať.“ Ju stálo strašne veľa síl aby sa zas nerozplakala, ale vedela, že mu to musí povedať. Nadýchla sa a akoby to nebol jej hlas, čo vyslovil tú vetu. „Lukáš, ja som tehotná.“ On zostal zarazene pozerať, čakal všeličo, ale toto nie. V tom momente si ale spomenul na jednu svoju myšlienku : „Budem ju chrániť ako dlho budem môcť, navždy.“ Ľúbi ju, v tom si je istý, ale toto je niečo čo zmení ich životy, radikálne a už nič nebude ako predtým. Chytil ju za ruku a pozrel do jej uplakaných očí. Videl tam veľký strach. „Ja ťa neopustím, nie si v tom sama a musíme to spolu vyriešiť. Nebude to ľahké, ale čo iné sa dá robiť. Ani jeden z nás predtým neutečie.“ „Ja neviem čo ďalej, ty chodíš na vysokú, ja tento rok končím gymnázium a čakajú ma maturity. Nepoznám ani tvojich rodičov.“ Mala v sebe strašný zmätok. „Ja ťa do ničoho nútiť nebudem. Musíme o tom porozmýšľať, dohodnúť sa. Ja o rok vysokú končím, ale musíš sa rozhodnúť aj ty. Aby si potom nemala výčitky svedomia a aby si mohla spávať.“ On nevedel, čo bude najlepšie. Či by mala ísť na potrat, alebo to dieťa vychovať. „Ja, Lukáš, ja som o tom premýšľala.“ Rozplakala sa. „Ja to dieťa chcem.“

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu