vztahy su nie take dobre ako na priklad medzi Slovenskom a Ceskom, ale situacia je podla mna viac menej pokojna. A ze zbytocna vojna... kazda vojna je zbytocna...
že tam bojoval takmer každý s každým...náboženstvá, etniká, národy...
keď som sa raz rozhodla, že zistím presne, ako tie vojny prebiehli, lebo tam to bolo naozaj poprepletané všelijako a pozrela na wikipediu, odradilo ma to, že to bolo ešte viac zamotané, ako som čakala...teda počkám si na podrobné naštudovanie až na VŠ...
a je smutné, že i doteraz sa tam neznášajú...a ešte horšie je to, že v tejto už modernej postkomunistickej dobe, tomu nikto nedokázal (alebo nechcel) zabráni...že sme takí sprostí a 2 svetové a studená vojna nás nepoučili...
@tomas opačne..Slovinci nemusia Chorvátov a sporia sa kvôli prístupu k moru. Majú iba malý kúsok a je problém dostať sa do medzinárodných vôd. Taktiež Slovinci sú proti tomu, aby šlo Chorvátsko do EÚ.
Tá nenávisť na Balkáne pretrvala, kedysi to boli riadne etnické čistky a mám o tom informácie od môjho uja, ktorý si to prežil :/. Až ma strasie, keď niekedy o tom čo-to prezradí.
Presne pred desiatimi rokmi, 24. marca 1999, začali vojská NATO letecké útoky na vtedajšiu Juhoslovanskú zväzovú republiku. Útok zdôvodnili odmietnutím dohody z Rambouillet, ktorá mala ukončiť boje medzi juhoslovanskou armádou a separatistickou Kosovskou oslobodzovacou armádou (UÇK), ktoré si podľa medializovaných informácií vyžiadali tisícky civilných obetí. Na útoku sa zúčastnili všetky vtedajšie členské štáty NATO a išlo o prvý prípad od Druhej svetovej vojny, keď bol vojensky napadnutý suverénny európsky štát. Zároveň išlo o prvé nasadenie nemeckých vzdušných síl Luftwaffe od Druhej svetovej vojny. O čo vlastne v tomto konflikte išlo a ako sa začal?
Sedemstoročný konflikt
Kosovo je územím, kde sa v stredoveku zrodilo srbské kráľovstvo, Srbi ho označujú za kolísku svojho národa. V roku 1389 sa tu odohrala bitka na Kosovom poli, v ktorej srbské vojská po dlhých bojoch podľahli osmanským útočníkom a tento dátum je dodnes pre Srbov veľkým mementom. Pod tureckou nadvládou sa však etnické a náboženské zloženie Kosova začalo radikálne meniť. Už koncom devätnásteho storočia sa objavili prvé konflikty medzi Albáncami a pôvodným srbským obyvateľstvom. Začiatkom dvadsiateho storočia Albánci na pôde Spoločnosti národov otvorene požadovali vytvorenie takzvaného veľkého Albánska, do ktorého by patrilo aj Kosovo, časť Čiernej hory, Macedónska a Grécka. Tento sen sa im čiastočne splnil počas Druhej svetovej vojny, keď bolo Kosovo pripojené k Talianmi okupovanému Albánsku a divízia SS Skandenberg, zložená čisto z Albáncov, vyvraždila tisícky Srbov. Po vojne Albánci zo svojho zruinovaného štátu hromadne emigrovali do hospodársky rozvinutejšej Juhoslávie, kde našli prácu a slušný život. Počet Albáncov v Kosove prudko stúpal (v roku 1953 64,9 %, v roku 1991 už 82,2 %).
Etnické konflikty po Titovej smrti neobišli ani Kosovo. Po študentských protestoch v roku 1981, ktoré sa zvrhli na demoláciu juhoslovanských úradov a pálenie kostolov, vládla v Kosove anarchia až do nástupu nacionalistickej politiky prezidenta Miloševiča, ktorý v roku 1989 obmedzil autonómiu Kosova, albánskych úradníkov nahradili srbskí a albánčina prestala byť úradným jazykom. V roku 1990 vznikol ilegálny kosovský parlament na čele s Ibrahimom Rugovom, ktorý vyhlásil politiku občianskej neposlušnosti a nenásilného odporu. Vznikli paralelné albánske úrady, školy, inštitúcie. Táto politika však nebola po vôli albánskym radikálom, ktorí v roku 1996 založili Kosovskú oslobodzovaciu armádu a svoju činnosť začali štyrmi bombovými útokmi na srbských civilistov na štyroch rôznych miestach v Kosove. UÇK rýchlo verbovala nových členov, vďaka napojeniu na mafiu a rozloženú albánsku armádu mala dostatok financií a zbraní. V tejto situácii Miloševič nariadil armáde obsadiť Kosovo. Začala takzvaná kosovská vojna.
Kosovská vojna a „humanitárne bombardovanie“
Kosovskú vojnu sprevádzali civilné obete na obidvoch stranách. Juhoslávia obvinila Albánsko a USA z podpory a financovania UÇK, ktorú USA aj EÚ uznávali za teroristickú organizáciu. Na zverejnenie fotografií amerického ministra zahraničných vecí Richarda Holbrooka s predstaviteľmi UÇK však Američania reagovali uvalením hospodárskych sankcií na Juhosláviu. Po medzinárodnom tlaku napokon Juhoslávia vyhlásila referendum o zahraničnej vojenskej prítomnosti v Kosove, ktoré dopadlo neúspešne. Keď však Holbrooke s americkým generálom Michaelom Shortom pohrozili zrovnaním Belehradu so zemou, 12. októbra 1998 Juhoslávia podpísala dohodu, na základe ktorej prestala s bojovými operáciami a súhlasila s rozmiestnením mierových síl OBSE v Kosove. Už po dvoch týždňoch však prímerie porušila UÇK, keď obsadila vojenské objekty pri Prištine. Poslednou kvapkou bol kontroverzný incident v Račaku z 15. januára 1999, v ktorom pri boji juhoslovanskej armády s UÇK zahynulo 45 civilistov. Svetové médiá tento incident prezentovali ako genocídu bezbranných Albáncov, Juhoslovania ako bojové operácie proti teroristom. Po incidente zvolali mocnosti konferenciu na francúzsky zámok Rambouillet, kde predložili Juhoslávii vopred neprijateľné požiadavky, vrátane rozmiestnenia 30 000 vojakov NATO v Kosove, ktorí mali mať právo voľne sa pohybovať po celej Juhoslávii a využívať všetky juhoslovanské vojenské zariadenia. Vojaci NATO pri tom nemali byť viazaní juhoslovanskými zákonmi. Juhoslávia súhlasila so širokou autonómiou pre Kosovo a skončením vojenských operácií, nie však s prítomnosťou vojakov NATO. Pre NATO to bol dostatočný dôvod, aby 24. marca 1999 začala rozsiahle bombardovanie celého územia Juhoslávie, cynicky označované ako humanitárna intervencia.
24. marca 1999 vydala vláda Slovenskej republiky na čele s Mikulášom Dzurindom uznesenie, na základe ktorého povolila prelet a tankovanie lietadiel NATO nad územím SR. Iba dvaja ministri sa zdržali hlasovania: Ján Čarnogurský (KDH) a Pavol Koncoš (SDĽ). Ostatní ministri z SDK, KDH, SDĽ a SOP prelety podporili. Toto uznesenie bolo protizákonné a parlament ho odobril až dodatočne 14. apríla. 16 z 23 vtedajších poslancov SDĽ tiež hlasovalo za.
Dosiahli sme, čo sme chceli?
Bombardovanie si vyžiadalo 1 500 až 2 000 mŕtvych. Po náletoch nezostal v Juhoslávii stáť ani jeden most cez Dunaj. Aj keď NATO oficiálne vyhlasovalo, že útočí iba na vojenské ciele, nevyhlo sa niekoľkým podozrivým „omylom“: budove televízie a rozhlasu, vládnucej Socialistickej strany, elektrárniam, cestám, železniciam, nemocniciam, utečeneckým konvojom, čínskemu veľvyslanectvu (mimochodom deň po proteste čínskej vlády proti bombardovaniu), továrni na automobily YUGO v Kragujevaci či závodu na výrobu vysávačov v Čačaku (kde sa podľa oficiálneho stanoviska NATO vraj vyrábali kalašnikovy). Pri náletoch bola použitá aj ilegálna munícia s ochudobneným uránom, kvôli ktorej sa v Juhoslávii dodnes rodia poškodené deti, či rovnako medzinárodne zakázané kazetové bomby, ktoré sa po dopade rozletia na množstvo menších samostatne vybuchujúcich bômb. Po sedemnástich dňoch ťažkého bombardovania napokon juhoslovanská vláda kapitulovala a stiahla z Kosova všetky armádna a policajné jednotky. Rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN č. 1244 vyhlásila Kosovo za protektorát OSN, ktorý formálne zostal súčasťou Juhoslávie.
Postupne sa v Kosove vytvorili dočasné samosprávne orgány, v ktorých Srbi nemajú zastúpenie. Kosovskí Albánci si vytvorili vlastný parlament, vládu, armádu a políciu a 17. februára 2008 vyhlásili nezávislosť, ktorú uznali USA a väčšina štátov EÚ. Zhodou okolností práve v Kosove sa nachádza najväčšia americká vojenská základňa v Európe. Na záver niekoľko mien:
Slobodan Miloševič, juhoslovanský prezident, bol 31. marca 2001 zatknutý juhoslovanskou políciou za podozrenie z korupcie a sprenevery. Neskôr bol vydaný Medzinárodnému trestnému tribunálu pre bývalú Juhosláviu do Haagu, ktorý ho obvinil z vojnových zločinov, za päť rokov mu však nedokázal vinu ani v jednom bode. Začiatkom roka 2006 Miloševič požiadal tribunál, aby mu povolil navštíviť svojho osobného lekára v Moskve, mal vraj podozrenie, že mu v Haagu podávajú nesprávne lieky, tribunál jeho žiadosť zamietol. 11. marca 2006 zomrel vo svojej cele na otravu liekmi proti lepre. Oficiálne verzia je samovražda, otázka, ako sa v cele dostal k liekom na lepru, nebola pre tribunál zaujímavá.
Ibrahim Rugova, vodca umierneného krídla kosovských Albáncov, sa stal prezidentom Kosova. Na jeho oficiálnom štátnom pohrebe v januári 2006 sa zúčastnilo niekoľko hláv štátov.
Ramush Haradinaj, jeden z vodcov UÇK, sa stal kosovským predsedom vlády. V roku 2005 odstúpil po obvinení z vojnových zločinov za hromadné vyvražďovanie Srbov a Rómov počas vojny. Na rozdiel od Srbov ho však haagsky tribunál stíhal na slobode. V roku 2008 ho tribunál zbavil všetkých obvinení a dnes je Haradinaj úspešným predsedom politickej strany.
Agim Çeku, poľný veliteľ UÇK, v drogovom podsvetí známy ako Had, sa stal veliteľom Kosovských ochranných oddielov, novej kosovskej armády, zloženej prevažne z bývalých teroristov. Od roku 2006 dodnes pôsobí ako predseda vlády Kosova. Za svoje zločiny počas vojny nebol nikdy stíhaný.
Sulejman Selimi, Çekuov predchodca vo vedení teroristickej UÇK, dnes vedie kosovskú armádu. Za svoje zločiny počas vojny nebol nikdy stíhaný.
Carla Del Ponte, bývalá hlavná žalobkyňa tribunálu pre bývalú Juhosláviu, po svojom odchode z funkcie spôsobila škandál knihou Lov: ja a vojnoví zločinci, v ktorej prezradila informácie, o ktorých sa dozvedela počas svojho pôsobenia v tribunáli. Kniha obsahuje svedectvá, fotografie a iné dôkazy o priamom prepojení dnešnej kosovskej politickej špičky na ilegálny obchod s orgánmi srbských civilistov v Kosove. Podľa niektorých svedectiev dnešný predseda vlády Agim Çeku osobne a s veľkou radosťou odrezával srbským dievčatám uši a vypichoval im oči a mužom vyrezával nožom do hruhe albánskeho orla.
Desať rokov po tomto nehoráznom zločine, po arogantnej agresii proti suverénnemu štátu bez mandátu OSN, po definitívnom rozbití Juhoslávie a po vytvorení mafiánskeho pseudoštátu pod patronátom Ameriky nestojí ani jeden z vinníkov pred súdom. Vtedajší čelní predstavitelia USA a NATO si ďalej užívajú dobre platené teplé miestečka, prípadne odpočívajú na ničím nerušenom dôchodku. Po desaťročiach, počas ktorých sa OSN snažila vytvoriť systém, ktorý by na našej planéte udržal mier, a v ktorom je agresívna vojna najhorším medzinárodným zločinom, sme sa naučili krutú pravdu – arogantná svetová mocnosť môže všetko, pre ňu neplatia medzinárodné zmluvy či zásady. Keď Amerika chce, zbombarduje ktorúkoľvek bezbrannú krajinu, vhodný dôvod sa nájde vždy. Či NATO prinieslo do Kosova demokraciu, sa treba opýtať dvoch tisícov obetí bombardovania, či stotisícov Srbov, ktorí v rokoch po príchode demokracie s holými rukami ušli z Kosova zo strachu pred vraždiacimi bandami, ktoré nikto nevedel zastaviť, a ktorých velitelia si dnes v oblekoch a kravatách podávajú ruky so svetovými prezidentmi.
jedine co drzalo Juhoslaviu pokope bol Tito,hned po jeho smrti sa zacal rozklad krajiny.Co sa tyka vztahov tak Srbi a Chorvati sa nemozu ani citit,Slovinci su uplne ina mentalita
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
14 komentov
Myslim si ze medzi Slovincami a Chorvatmi su vztahy v pohode, ale medzi juznejsimi krajinami je to horsie
keď som sa raz rozhodla, že zistím presne, ako tie vojny prebiehli, lebo tam to bolo naozaj poprepletané všelijako a pozrela na wikipediu, odradilo ma to, že to bolo ešte viac zamotané, ako som čakala...teda počkám si na podrobné naštudovanie až na VŠ...
a je smutné, že i doteraz sa tam neznášajú...a ešte horšie je to, že v tejto už modernej postkomunistickej dobe, tomu nikto nedokázal (alebo nechcel) zabráni...že sme takí sprostí a 2 svetové a studená vojna nás nepoučili...
Tá nenávisť na Balkáne pretrvala, kedysi to boli riadne etnické čistky a mám o tom informácie od môjho uja, ktorý si to prežil :/. Až ma strasie, keď niekedy o tom čo-to prezradí.
Presne pred desiatimi rokmi, 24. marca 1999, začali vojská NATO letecké útoky na vtedajšiu Juhoslovanskú zväzovú republiku. Útok zdôvodnili odmietnutím dohody z Rambouillet, ktorá mala ukončiť boje medzi juhoslovanskou armádou a separatistickou Kosovskou oslobodzovacou armádou (UÇK), ktoré si podľa medializovaných informácií vyžiadali tisícky civilných obetí. Na útoku sa zúčastnili všetky vtedajšie členské štáty NATO a išlo o prvý prípad od Druhej svetovej vojny, keď bol vojensky napadnutý suverénny európsky štát. Zároveň išlo o prvé nasadenie nemeckých vzdušných síl Luftwaffe od Druhej svetovej vojny. O čo vlastne v tomto konflikte išlo a ako sa začal?
Sedemstoročný konflikt
Kosovo je územím, kde sa v stredoveku zrodilo srbské kráľovstvo, Srbi ho označujú za kolísku svojho národa. V roku 1389 sa tu odohrala bitka na Kosovom poli, v ktorej srbské vojská po dlhých bojoch podľahli osmanským útočníkom a tento dátum je dodnes pre Srbov veľkým mementom. Pod tureckou nadvládou sa však etnické a náboženské zloženie Kosova začalo radikálne meniť. Už koncom devätnásteho storočia sa objavili prvé konflikty medzi Albáncami a pôvodným srbským obyvateľstvom. Začiatkom dvadsiateho storočia Albánci na pôde Spoločnosti národov otvorene požadovali vytvorenie takzvaného veľkého Albánska, do ktorého by patrilo aj Kosovo, časť Čiernej hory, Macedónska a Grécka. Tento sen sa im čiastočne splnil počas Druhej svetovej vojny, keď bolo Kosovo pripojené k Talianmi okupovanému Albánsku a divízia SS Skandenberg, zložená čisto z Albáncov, vyvraždila tisícky Srbov. Po vojne Albánci zo svojho zruinovaného štátu hromadne emigrovali do hospodársky rozvinutejšej Juhoslávie, kde našli prácu a slušný život. Počet Albáncov v Kosove prudko stúpal (v roku 1953 64,9 %, v roku 1991 už 82,2 %).
Etnické konflikty po Titovej smrti neobišli ani Kosovo. Po študentských protestoch v roku 1981, ktoré sa zvrhli na demoláciu juhoslovanských úradov a pálenie kostolov, vládla v Kosove anarchia až do nástupu nacionalistickej politiky prezidenta Miloševiča, ktorý v roku 1989 obmedzil autonómiu Kosova, albánskych úradníkov nahradili srbskí a albánčina prestala byť úradným jazykom. V roku 1990 vznikol ilegálny kosovský parlament na čele s Ibrahimom Rugovom, ktorý vyhlásil politiku občianskej neposlušnosti a nenásilného odporu. Vznikli paralelné albánske úrady, školy, inštitúcie. Táto politika však nebola po vôli albánskym radikálom, ktorí v roku 1996 založili Kosovskú oslobodzovaciu armádu a svoju činnosť začali štyrmi bombovými útokmi na srbských civilistov na štyroch rôznych miestach v Kosove. UÇK rýchlo verbovala nových členov, vďaka napojeniu na mafiu a rozloženú albánsku armádu mala dostatok financií a zbraní. V tejto situácii Miloševič nariadil armáde obsadiť Kosovo. Začala takzvaná kosovská vojna.
Kosovská vojna a „humanitárne bombardovanie“
Kosovskú vojnu sprevádzali civilné obete na obidvoch stranách. Juhoslávia obvinila Albánsko a USA z podpory a financovania UÇK, ktorú USA aj EÚ uznávali za teroristickú organizáciu. Na zverejnenie fotografií amerického ministra zahraničných vecí Richarda Holbrooka s predstaviteľmi UÇK však Američania reagovali uvalením hospodárskych sankcií na Juhosláviu. Po medzinárodnom tlaku napokon Juhoslávia vyhlásila referendum o zahraničnej vojenskej prítomnosti v Kosove, ktoré dopadlo neúspešne. Keď však Holbrooke s americkým generálom Michaelom Shortom pohrozili zrovnaním Belehradu so zemou, 12. októbra 1998 Juhoslávia podpísala dohodu, na základe ktorej prestala s bojovými operáciami a súhlasila s rozmiestnením mierových síl OBSE v Kosove. Už po dvoch týždňoch však prímerie porušila UÇK, keď obsadila vojenské objekty pri Prištine. Poslednou kvapkou bol kontroverzný incident v Račaku z 15. januára 1999, v ktorom pri boji juhoslovanskej armády s UÇK zahynulo 45 civilistov. Svetové médiá tento incident prezentovali ako genocídu bezbranných Albáncov, Juhoslovania ako bojové operácie proti teroristom. Po incidente zvolali mocnosti konferenciu na francúzsky zámok Rambouillet, kde predložili Juhoslávii vopred neprijateľné požiadavky, vrátane rozmiestnenia 30 000 vojakov NATO v Kosove, ktorí mali mať právo voľne sa pohybovať po celej Juhoslávii a využívať všetky juhoslovanské vojenské zariadenia. Vojaci NATO pri tom nemali byť viazaní juhoslovanskými zákonmi. Juhoslávia súhlasila so širokou autonómiou pre Kosovo a skončením vojenských operácií, nie však s prítomnosťou vojakov NATO. Pre NATO to bol dostatočný dôvod, aby 24. marca 1999 začala rozsiahle bombardovanie celého územia Juhoslávie, cynicky označované ako humanitárna intervencia.
24. marca 1999 vydala vláda Slovenskej republiky na čele s Mikulášom Dzurindom uznesenie, na základe ktorého povolila prelet a tankovanie lietadiel NATO nad územím SR. Iba dvaja ministri sa zdržali hlasovania: Ján Čarnogurský (KDH) a Pavol Koncoš (SDĽ). Ostatní ministri z SDK, KDH, SDĽ a SOP prelety podporili. Toto uznesenie bolo protizákonné a parlament ho odobril až dodatočne 14. apríla. 16 z 23 vtedajších poslancov SDĽ tiež hlasovalo za.
Dosiahli sme, čo sme chceli?
Bombardovanie si vyžiadalo 1 500 až 2 000 mŕtvych. Po náletoch nezostal v Juhoslávii stáť ani jeden most cez Dunaj. Aj keď NATO oficiálne vyhlasovalo, že útočí iba na vojenské ciele, nevyhlo sa niekoľkým podozrivým „omylom“: budove televízie a rozhlasu, vládnucej Socialistickej strany, elektrárniam, cestám, železniciam, nemocniciam, utečeneckým konvojom, čínskemu veľvyslanectvu (mimochodom deň po proteste čínskej vlády proti bombardovaniu), továrni na automobily YUGO v Kragujevaci či závodu na výrobu vysávačov v Čačaku (kde sa podľa oficiálneho stanoviska NATO vraj vyrábali kalašnikovy). Pri náletoch bola použitá aj ilegálna munícia s ochudobneným uránom, kvôli ktorej sa v Juhoslávii dodnes rodia poškodené deti, či rovnako medzinárodne zakázané kazetové bomby, ktoré sa po dopade rozletia na množstvo menších samostatne vybuchujúcich bômb. Po sedemnástich dňoch ťažkého bombardovania napokon juhoslovanská vláda kapitulovala a stiahla z Kosova všetky armádna a policajné jednotky. Rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN č. 1244 vyhlásila Kosovo za protektorát OSN, ktorý formálne zostal súčasťou Juhoslávie.
Postupne sa v Kosove vytvorili dočasné samosprávne orgány, v ktorých Srbi nemajú zastúpenie. Kosovskí Albánci si vytvorili vlastný parlament, vládu, armádu a políciu a 17. februára 2008 vyhlásili nezávislosť, ktorú uznali USA a väčšina štátov EÚ. Zhodou okolností práve v Kosove sa nachádza najväčšia americká vojenská základňa v Európe. Na záver niekoľko mien:
Slobodan Miloševič, juhoslovanský prezident, bol 31. marca 2001 zatknutý juhoslovanskou políciou za podozrenie z korupcie a sprenevery. Neskôr bol vydaný Medzinárodnému trestnému tribunálu pre bývalú Juhosláviu do Haagu, ktorý ho obvinil z vojnových zločinov, za päť rokov mu však nedokázal vinu ani v jednom bode. Začiatkom roka 2006 Miloševič požiadal tribunál, aby mu povolil navštíviť svojho osobného lekára v Moskve, mal vraj podozrenie, že mu v Haagu podávajú nesprávne lieky, tribunál jeho žiadosť zamietol. 11. marca 2006 zomrel vo svojej cele na otravu liekmi proti lepre. Oficiálne verzia je samovražda, otázka, ako sa v cele dostal k liekom na lepru, nebola pre tribunál zaujímavá.
Ibrahim Rugova, vodca umierneného krídla kosovských Albáncov, sa stal prezidentom Kosova. Na jeho oficiálnom štátnom pohrebe v januári 2006 sa zúčastnilo niekoľko hláv štátov.
Ramush Haradinaj, jeden z vodcov UÇK, sa stal kosovským predsedom vlády. V roku 2005 odstúpil po obvinení z vojnových zločinov za hromadné vyvražďovanie Srbov a Rómov počas vojny. Na rozdiel od Srbov ho však haagsky tribunál stíhal na slobode. V roku 2008 ho tribunál zbavil všetkých obvinení a dnes je Haradinaj úspešným predsedom politickej strany.
Agim Çeku, poľný veliteľ UÇK, v drogovom podsvetí známy ako Had, sa stal veliteľom Kosovských ochranných oddielov, novej kosovskej armády, zloženej prevažne z bývalých teroristov. Od roku 2006 dodnes pôsobí ako predseda vlády Kosova. Za svoje zločiny počas vojny nebol nikdy stíhaný.
Sulejman Selimi, Çekuov predchodca vo vedení teroristickej UÇK, dnes vedie kosovskú armádu. Za svoje zločiny počas vojny nebol nikdy stíhaný.
Carla Del Ponte, bývalá hlavná žalobkyňa tribunálu pre bývalú Juhosláviu, po svojom odchode z funkcie spôsobila škandál knihou Lov: ja a vojnoví zločinci, v ktorej prezradila informácie, o ktorých sa dozvedela počas svojho pôsobenia v tribunáli. Kniha obsahuje svedectvá, fotografie a iné dôkazy o priamom prepojení dnešnej kosovskej politickej špičky na ilegálny obchod s orgánmi srbských civilistov v Kosove. Podľa niektorých svedectiev dnešný predseda vlády Agim Çeku osobne a s veľkou radosťou odrezával srbským dievčatám uši a vypichoval im oči a mužom vyrezával nožom do hruhe albánskeho orla.
Desať rokov po tomto nehoráznom zločine, po arogantnej agresii proti suverénnemu štátu bez mandátu OSN, po definitívnom rozbití Juhoslávie a po vytvorení mafiánskeho pseudoštátu pod patronátom Ameriky nestojí ani jeden z vinníkov pred súdom. Vtedajší čelní predstavitelia USA a NATO si ďalej užívajú dobre platené teplé miestečka, prípadne odpočívajú na ničím nerušenom dôchodku. Po desaťročiach, počas ktorých sa OSN snažila vytvoriť systém, ktorý by na našej planéte udržal mier, a v ktorom je agresívna vojna najhorším medzinárodným zločinom, sme sa naučili krutú pravdu – arogantná svetová mocnosť môže všetko, pre ňu neplatia medzinárodné zmluvy či zásady. Keď Amerika chce, zbombarduje ktorúkoľvek bezbrannú krajinu, vhodný dôvod sa nájde vždy. Či NATO prinieslo do Kosova demokraciu, sa treba opýtať dvoch tisícov obetí bombardovania, či stotisícov Srbov, ktorí v rokoch po príchode demokracie s holými rukami ušli z Kosova zo strachu pred vraždiacimi bandami, ktoré nikto nevedel zastaviť, a ktorých velitelia si dnes v oblekoch a kravatách podávajú ruky so svetovými prezidentmi.
@tomas pravda je, ze Slovinci a Chorvati sa moc nemusia, ale aj tie ine krajiny sa medzi sebou moc nemusia...