Čo robíte keď máte depresiu? Myslím takú tú poriadnu čo trvá aj niekoľko dní nič vás nebaví. Rozmýšľali ste niekedy aj nad samovraždou v takých chvíľach ?
@8 ale je. Depresia je casto sposobena hormonalnou poruchou. V takom pripade ostava cloveku uz len brat lieky. Pripadne brat lieky a zmenit zivotospravu dokial sa jeho stav nezlepsi.
Podľa psychologických výskumov, najčastejšie sa depresívni ľudia zbavujú depresie tým, že chodia do spoločnosti, stretávajú sa s kamarátmi, chodia nakupovať, idú na diskotéky, koncerty .... Talže asi tak by sa najľahšie dala odbúrať depresívna nálada... Keď som smutná ja, tak zjem aj 2 table čokolády alebo často si spievam, robím činnosti čo ma naplňujú a pozerám komédie Váážne to pomáha alebo ešte dosť dobré je tancovať alebo ísť do posilky, fitka si pocvičiť
No keď mám náladu na *pííp* apod. a trvá to aj niekoľko dní, tak ten prvý deň si väčšinou doma poplačem, pozerám filmy, počúvam hudbu..., no a ak to nepomôže, tak potom sa snažím ísť do spoločnosti, aby som na to nemusela toľko myslieť a tak nejako sa z toho vždy vyhrabem. A nope, nerozmýšľala.
pár dní si poplakať do vankúša je ništ. čo by si s tým mala robiť, je to úplne prirodzené, nemôže mať človek vždy super náladu. pokiaľ ťa to potom "samo od seba", prirodzene prejde, je to fajn.
len potom sa ľudia divia, že skutočná depresia ako choroba je medzi podceňovaná, dobre že sa ostatní nesmejú tomu človeku, čo si vymýšľa... jasné že je, keď každý druhý označuje za depresiu bežné stavy smútku.
@shiki
Ja vidím rozdiel medzi depresia a depka. Dúfam, že nie som jediná,,pre mňa depka je, keď je niekto pár dní nešťastný z nejakej pičoviny, a depresia je psychická porucha...
ako teraz nejdem rozprávať čo je depresia a ako sa prejavuje ale pred pár rokmi som povedal, že som mal depresiu a to len preto, že som mal také čudné obdobie nežitia kedy som denne napísal aj 50 citátov a prosto to bolo také čudné obdobie ktoré som označoval touto značkou
po tomto roku môžem povedať že som sa mýlil, možno to, čo som zažil za celý rok nebola depresia ale bolo to najhoršie čo som zažil, napíšem ti zhruba ako som sa cítil a potom ako som dosiahol aspoň z časti, že sa teraz napr. takto necítim
takže nebudem rozoberať dôvody ale bol to tak strašne chaotický stav beznádeje, nežitia, nevedomosti, hnevu, smútku, všetko bolo šedé, všetko sa menilo, nežil som ale pri tom dýchal kyslík ktorý mi miestami pripadal ako jed, v ľuďoch som nevidel nejakú identitu len prázdne tváre kráčajúce s časom, človek sa poobzeral dookola a bolo mu zo všetkého zle, všetko sa zmenilo, ale úplne - ľudia, prostredie, nálada, nemal som čas na relax ... prosot som prišiel zo školy a domov kde som len tak v nejakej časovej bublne "prespal" a nič nevnímal, chcel som dať niečomu príčinu, ale nemohol som ju nájsť, chcel som dať aspoň jednej veci zmysel ale nešlo to, chcel som nájs´t istotu ale všetko bilancovalo, prosot som vyšiel von, len tak som kráčal za nosom a nežil, to vnútorné "svrbenie" spraviť niečo šialené, niečo úplne jasné aby tú hmlu a moju slepotu aspoň na chíľu prežiarila, aby som našiel platformu radosti, ale aj smútku
bol to tak nejasný pocit že sa mi to ťažko dá čo i len popísať, ale nemal som nutkanie zomrieť, pretože na to, by som potreboval urobiť nejaký krok a ja som bol príliš znechutený urobiť čo i len to, prosto som sa chcel nenarodiť, každý večer som sa modlil aby som na veľmi dlh čas zaspal a ráno sa prebudil, a našiel by som nejaký bod kde začať, niečo, o čo sa môžem aspoň oprieť, kde spraviť prvý krok, kde dať veciam spektrum ale akosi som nemohol, neviem to vysvetliť prosto som stagnoval na mieste, zúril som, vo vnútri som šalel aby som sa "zobudil" aby som mohol znova "vidieť" a cítiť lenže po celý ten rok to naďalej gradovalo, a ja som sa tým viac uťahoval do seba a prosto prežíval, prišiel som zo školy a bol som pdrazu tak unavený, že som sa zmohol len na spánok a tak každý deň
všetky kontakty ktoré som vôbec mal sa zrušili, lenže nie mojou zásluhou, prosot to všetko zlé išlo so mnou, potom ma neprijali na školu na ktorú som všetko investoval od 8. ročníka a tam som načisto vyhorel, doteraz rozmýšľam ako som to vôbec mohol zvládnuť a celkovo ... a potom ma neprijali ani na druhú školu, lebo som mal zlý priemer (1,5) ale za to som siedmy z 200 dačo napísal príjmačky ale aj tak som bol 3. pod čiarou, čiže to bola rana avšak našťastie ma prijali na odvolanie čo sa dalo predpokladať lenže v tom období som mal pocit, že sa všetko proti mne spiklo a že toto bude možno aj bodka za všetkým..
čiže neviem či sa v tom nachádzaš, či som to napísal dobre, lebo sa to nedá ani slovami vysvetliť ale toto nebol týždeň, toto bol rok, cez prázdniny som vyšiel z domu možno tri krát ... a to nehovorím, že mi ľudia s ktorými som chodil 9 rokov do očí priamo povedali, že posledným dňom sa všetko končí, že sa už nestretneme nikdy a ešte keď som uvidel tú ich ochotu, tak som bol na celé veci sám
a áno je to sebaľútosť, zasrane sladká, dokonale jasná a výrazná lebo to bolo najlepšie čo som dokázal urobiť
čiže teraz neviem nakoľko sa v tom nachádzaš ale keď to bolo aspoň z polovice tak sprosté tak ti poviem, že som sa z toho ešte celkom nedostal, doteraz si niekedy len tak víjdem vonku a nad všetkým premýšľam, všetko strebávam, vnímam a niekedy ma to opätovne zatláča ku zemi ale narozdiel od toho obdobia pred pár mesiacmi to je iba pár krát do týždňa a nie je to permanentný stav a tuším že ak by bolo všetko v okolí v poriadku, žiadne rozpory a tak, všetko by bolo opätovne fajn
a liek? každý má na to iné riešenie, ja som si dennodenne vypisoval veci, ktoré to všetko mohli spôsobiť a snažil som sa ich buď vyriešiť alebo ich tolerovať a zmieriť sa s nimi ako s faktami, ktoré možno budú mať prínos v mojej budúcnosti, počúval/počúvam strašne ale strašne veĹké kvantá novej hudby, pozerám filmy aj keď mi to spočiatku išlo tiež ťažko lebo som ani na to nemal chuť ale teraz sa premôžem, a celkovo je to pre mňa umenie cez ktoré relaxujem
niekto má šport, niekto pc hry, ja umenie
a po vyhorení si každý deň vypisujem čo chcem dosiahnuť nielen v budúcnosti, ale aj v krátkom čase, čiže si dávam aj harmonogram čo chcem robiť dnes a snažím sa to spĺňať aby som aspoň v niečom videl zmysel
a inak tento stav mi úplne zabrzdil moje hobby, ktoré ma síce stále baví ale už sa mi to časom znechutilo a nemal som na to náladu a to je - tvoriť, jednoducho som nedokázal písať o ničom inom než je to, čo sa deje v mojom vnútri a ani kresliť a celkovo niečo produkovať
a toto chcem v najbližšom čase rehabilitovať a začať opätovne písať a celkovo zaradiť sa do normálneho života
@poke ďakujem že si napísal. Ja som mala niečo podobné pred rokom a pomohlo mi z toho dostať sa kreslenie (aj keď som sa z toho ešte nedostala úplne, ale snažím sa). Kreslila som všade a vždy. V tom období pre mňa nič nemalo zmysel a ani teraz sa nedokážem nadchnúť pre veľa vecí a radosť vo mne vyvolávajú asi tak dve veci a nedokážem cítiť takmer nič. Nemôžem povedať že som nikdy nemyslela na samovraždu, ale vždy som si povedala že ja neumriem pre nejaký chvíľkový stav beznádeje, že ja umriem ako šťastný človek spokojný zo životom. A doteraz sa svojho prikázania držím. Tiež rovnako ako ty som začala veci vo svojom živote meniť a hľadať zmysel aj v tých najmenších veciach. Možnože ľudia čo si tento koment budú čítať si povedia že som nejaká mladá žaba, ktorú opustil frajer (aj keď ma žiaden neopustil, je to len príklad ) a teraz si tu ide vyliať dušu aby ju všetci ľutovali, ale nieje to tak. Týmto komentom Poke som ti len chcela povedať že nie si sám aj keď určite často- rovnako ako ja- tento pocit máš.
@23@38@41 a este toto: "...a inak tento stav mi úplne zabrzdil moje hobby, ktoré ma síce stále baví ale už sa mi to časom znechutilo a nemal som na to náladu a to je - tvoriť, jednoducho som nedokázal písať o ničom inom než je to, čo sa deje v mojom vnútri a ani kresliť a celkovo niečo produkovať... "
depku som prežila len raz v živote, pred pár dňami a neprajem nikomu
pomohla mi spoločnosť najlepších kamarátov a v značnej miere aj to že sme sa šli opiť na ďalší deň som na tom bola o 70% lepšie
@samtord trolilinku si sa osral za 1. v tom že nemám tatka a za 2. v tom že nenávidím smartfóny a neriešila som svoju, svojou som si už prešla a ako xy iných ľudí ju nikomu neprajem.
Počúvajte mńa tiež veĺmi bolievala hlava.Pozrite na túto stránku » www.celostna-medicina.sk/?depresia,29... . veľmi zaujímavý prístup a hlavne niečo čo pomôže, nie iba brať lieky a donekonečna trpieť.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
62 komentov
alebo chodím do spoločnosti a snažím sa zabávať
áno
na takú depku asi len čokoláda
počúvam hudbu
píšem
ležím, spím.
len potom sa ľudia divia, že skutočná depresia ako choroba je medzi podceňovaná, dobre že sa ostatní nesmejú tomu človeku, čo si vymýšľa... jasné že je, keď každý druhý označuje za depresiu bežné stavy smútku.
Ja vidím rozdiel medzi depresia a depka. Dúfam, že nie som jediná,,pre mňa depka je, keď je niekto pár dní nešťastný z nejakej pičoviny, a depresia je psychická porucha...
ja osobne považujem aj týždeň/dva trvajúce podobné nálady za "svoj bežný kokotný výkyv"
+"nič vás nebaví"
...depresia, reálna, je stav kedy pomaly nemáš ani len silu a dôvod ráno vyliezť z postele.
čiže to čo opisuješ ty mi znie ako nafúknuté zlé nálady.
@4
ako teraz nejdem rozprávať čo je depresia a ako sa prejavuje ale pred pár rokmi som povedal, že som mal depresiu a to len preto, že som mal také čudné obdobie nežitia kedy som denne napísal aj 50 citátov a prosto to bolo také čudné obdobie ktoré som označoval touto značkou
po tomto roku môžem povedať že som sa mýlil, možno to, čo som zažil za celý rok nebola depresia ale bolo to najhoršie čo som zažil, napíšem ti zhruba ako som sa cítil a potom ako som dosiahol aspoň z časti, že sa teraz napr. takto necítim
takže nebudem rozoberať dôvody ale bol to tak strašne chaotický stav beznádeje, nežitia, nevedomosti, hnevu, smútku, všetko bolo šedé, všetko sa menilo, nežil som ale pri tom dýchal kyslík ktorý mi miestami pripadal ako jed, v ľuďoch som nevidel nejakú identitu len prázdne tváre kráčajúce s časom, človek sa poobzeral dookola a bolo mu zo všetkého zle, všetko sa zmenilo, ale úplne - ľudia, prostredie, nálada, nemal som čas na relax ... prosot som prišiel zo školy a domov kde som len tak v nejakej časovej bublne "prespal" a nič nevnímal, chcel som dať niečomu príčinu, ale nemohol som ju nájsť, chcel som dať aspoň jednej veci zmysel ale nešlo to, chcel som nájs´t istotu ale všetko bilancovalo, prosot som vyšiel von, len tak som kráčal za nosom a nežil, to vnútorné "svrbenie" spraviť niečo šialené, niečo úplne jasné aby tú hmlu a moju slepotu aspoň na chíľu prežiarila, aby som našiel platformu radosti, ale aj smútku
bol to tak nejasný pocit že sa mi to ťažko dá čo i len popísať, ale nemal som nutkanie zomrieť, pretože na to, by som potreboval urobiť nejaký krok a ja som bol príliš znechutený urobiť čo i len to, prosto som sa chcel nenarodiť, každý večer som sa modlil aby som na veľmi dlh čas zaspal a ráno sa prebudil, a našiel by som nejaký bod kde začať, niečo, o čo sa môžem aspoň oprieť, kde spraviť prvý krok, kde dať veciam spektrum ale akosi som nemohol, neviem to vysvetliť prosto som stagnoval na mieste, zúril som, vo vnútri som šalel aby som sa "zobudil" aby som mohol znova "vidieť" a cítiť lenže po celý ten rok to naďalej gradovalo, a ja som sa tým viac uťahoval do seba a prosto prežíval, prišiel som zo školy a bol som pdrazu tak unavený, že som sa zmohol len na spánok a tak každý deň
všetky kontakty ktoré som vôbec mal sa zrušili, lenže nie mojou zásluhou, prosot to všetko zlé išlo so mnou, potom ma neprijali na školu na ktorú som všetko investoval od 8. ročníka a tam som načisto vyhorel, doteraz rozmýšľam ako som to vôbec mohol zvládnuť a celkovo ... a potom ma neprijali ani na druhú školu, lebo som mal zlý priemer (1,5) ale za to som siedmy z 200 dačo napísal príjmačky ale aj tak som bol 3. pod čiarou, čiže to bola rana avšak našťastie ma prijali na odvolanie čo sa dalo predpokladať lenže v tom období som mal pocit, že sa všetko proti mne spiklo a že toto bude možno aj bodka za všetkým..
čiže neviem či sa v tom nachádzaš, či som to napísal dobre, lebo sa to nedá ani slovami vysvetliť ale toto nebol týždeň, toto bol rok, cez prázdniny som vyšiel z domu možno tri krát ... a to nehovorím, že mi ľudia s ktorými som chodil 9 rokov do očí priamo povedali, že posledným dňom sa všetko končí, že sa už nestretneme nikdy a ešte keď som uvidel tú ich ochotu, tak som bol na celé veci sám
a áno je to sebaľútosť, zasrane sladká, dokonale jasná a výrazná lebo to bolo najlepšie čo som dokázal urobiť
čiže teraz neviem nakoľko sa v tom nachádzaš ale keď to bolo aspoň z polovice tak sprosté tak ti poviem, že som sa z toho ešte celkom nedostal, doteraz si niekedy len tak víjdem vonku a nad všetkým premýšľam, všetko strebávam, vnímam a niekedy ma to opätovne zatláča ku zemi ale narozdiel od toho obdobia pred pár mesiacmi to je iba pár krát do týždňa a nie je to permanentný stav a tuším že ak by bolo všetko v okolí v poriadku, žiadne rozpory a tak, všetko by bolo opätovne fajn
a liek? každý má na to iné riešenie, ja som si dennodenne vypisoval veci, ktoré to všetko mohli spôsobiť a snažil som sa ich buď vyriešiť alebo ich tolerovať a zmieriť sa s nimi ako s faktami, ktoré možno budú mať prínos v mojej budúcnosti, počúval/počúvam strašne ale strašne veĹké kvantá novej hudby, pozerám filmy aj keď mi to spočiatku išlo tiež ťažko lebo som ani na to nemal chuť ale teraz sa premôžem, a celkovo je to pre mňa umenie cez ktoré relaxujem
niekto má šport, niekto pc hry, ja umenie
a po vyhorení si každý deň vypisujem čo chcem dosiahnuť nielen v budúcnosti, ale aj v krátkom čase, čiže si dávam aj harmonogram čo chcem robiť dnes a snažím sa to spĺňať aby som aspoň v niečom videl zmysel
a inak tento stav mi úplne zabrzdil moje hobby, ktoré ma síce stále baví ale už sa mi to časom znechutilo a nemal som na to náladu a to je - tvoriť, jednoducho som nedokázal písať o ničom inom než je to, čo sa deje v mojom vnútri a ani kresliť a celkovo niečo produkovať
a toto chcem v najbližšom čase rehabilitovať a začať opätovne písať a celkovo zaradiť sa do normálneho života
čiže veĺa šťastia
a čo je najhoršie je práve ten fakt, že 15 rokov nie je typický vek na depresie, alebo na iné odrody či už len slabšej melanchólie
pomohla mi spoločnosť najlepších kamarátov a v značnej miere aj to že sme sa šli opiť na ďalší deň som na tom bola o 70% lepšie