zažil/a si už niekedy situáciu, v ktorej si riskoval svoj život a pocítil si pud sebazáchovy? taký ten pocit, keď by si dal všetko za to, aby to dopadlo dobre a aby si to prežil? aké to boli situácie?
ja už asi 7x čo si spomínam, som sa dostala dosť do problémov v horách, akože vždy som vyviazla nakoniec sama ale bolo to buď-alebo.
raz som v alpách odbočila z chodníčka, chcela som si spraviť skratku k ľadovcu, no dostala som sa na kraj zrázu kde potôčik pokračoval ako vodopád, dosť sa tam šmýkalo, pretože skaly boli od padajúcej vody vymytý a pokryté slizskou vrstvou. tam by som sa nechcela pošmyknúť, alebo zle skočiť.
ďalej raz v zime som išla na Ďumbier letnou trasou, severnou stranou, ktorá bola vyfúkaná, vytopená a následne zamrznutá do tekého ľadu, že ani mačky sa mi nedali zakopnúť do toho ľadu. dostala som sa do bodu, kde sa mi nedalo obísť zľadovatenú skalu zavadzala, ledva som sa dokázala otočiť a po štvornožky som sa vracala asi polhodinu nejakých 50-100m. niečo podobné na zľadovatenom snehu, sa mi stalo pri výstupe na Rysy, kde som zastala a mala som taký pocit, že teraz podvihnem jednu nohu a začne ma šmýkať, nevedela som sa pohnúť a nevedela som, čo mám robiť. samozrejme ma začalo šmýkať ale našťastie som po pár metroch zabrzdila. keby som nezabrzdila alebo potkla sa, začala sa kotúľať, tak skončím v Ťažkej doline. ďalej raz som išla sama na Lomničák, samozrejme v nie úplne dobrom počasí, sadla taká hmla, že som stratila cestu a išla som len proste hore, cestou, ktorou som nevedela či sa dostanem, bez lana, čiže nebolo cesty späť, do toho začalo pršať a skala sa začala ešte aj šmýkať, čiže vyliezť bolo ešte ťažšie, tam som už reálne rozmýšľala nad zavolaním si horskej služby. a ešte 3x ma chytila búrka v horách, to bolo tiež dosť zlé. no a raz som išla po hrebeni, parťák bol asi 20 metrov podomnou, no našťastie nie priamo, pretože som odtrhla asi 200kilový loker, ktorý by ho zabil
to sú také moje situácie, kedy som mala adrenalín na 200?akt sa mi už premietal život pred očami
@kobra@2 nie, do problémov aj z problémov som sa dostala sama a posledné, čo by bolo je volanie si pomoci. a vôbec to nie je pre pocit adrenalínu, ani som nechcela tak riskovať ale v takých situáciách sa proste zrazu niekedy ocitneš a potrebuješ to riešiť.
v horach niekolkokrat, prezil som 5 dopravnych nehod z toho jednu tazku, tam som bol celkom aktivny..
skor by som spomenul situaciu, kde ma opustil aj pud sebazachovy, ked som v rumunskych karpatoch ostal visiet na jednej stene a nevedel som ist hore ani dole, strasne sa smykalo, vsetko mokre, podomnou asi 100m priepast - jaskynne prepadlisko.. vtedy som sa psychicky zlozil.. len tak som tam "hybernoval" nejaky cas vysileny.. ale po nejakom case som zacal prchadzat nejak k sebe a zisiel som velmi pomaly dole.. v zivote som nemal taku svalovicu ako vtedy
a este raz som sa "stratil" v malych karpatoch, to bola zima, mraz, tma, brutalna hmla, vietor, vidiet bolo na meter a ja som bol na Velkej vapennej nebolo vidiet chodnik, znacky nic.. tak som isiel len s celovkou a podla kompasu v hodinkach (tymto pozdravujem Casio, G-Shock Rangeman mi zachrnili zivot ) a tak som sa nejak dostal do Plaveckeho Petra k autu
@patrixo@4@5@6 5 nehôd? to je dosť na jedného človeka ..
mne sa našťastie stratiť ešte nepodarilo, v horách mám lepší orientačný zmysel ako v meste, ale také karpaty v hmle, hmm všade stromy, to by som asi tiež nedala. raz som predsa len išla z Ďumbiera na Chopok v "bielej tme" no a to bolo tiež na hrane, ale našťastie som tú cestu mala už viackrát prejdenú tak som to zvládla, dôležité bolo netočiť sa nezmyselne okolo vlastnej osi a nestratiť smer
@dz@7 ako tych z tych 5 nehod boli 4 take klepanice v hodnote 30-1000 eur, cize nic dramaticke.. ale jedna bola taka ze obe auta isli do srotu a ludia mali tazke zranenia..
@dz@7 ale co sa tyka toho stratenia, tak ma prekvapili asi 2 veci..
1. ked si myslis ze ides dobrym smerom ale nic nevidis a po 30. sekundach sa pozres na kompas, vidis ze si sa odklonila aj o 40 stupnov.. takze kazdych cca 30 sekund som korigoval smer
2. bol som prekvapeny ze aj s malym hodinkovym kompasom sa da dojst celkom uspesne do ciela
ťažko hovoriť o vlastnom riskovaní života, bola to situácia, ktoru som nemohol nijako ovplyvniť... 1x nudzové pristátie lietadla bez predného podvozku a 1x pristátie v búrke bez jedného motora...
Mno..... zažila som búrku na otvorenom poli.... mala som asi 10 rokov a bola som sama, strašne som sa bála....
A potom som sa bála, keď nám horel dom a my sme len-tak tak stihli ujsť.
A pár krát som sa dostala do nebezpečných situácií, ale nikdy to nebolo o tom, že som sa bála o svoj život. Napríklad, keď som išla prvý krát downhillový zjazd, sama išla na tri dni do Bratislavy s 5€ vo vrecku, alebo keď som na chate musela zhodiť osie hniezdo veľkosti futbalovej lopty. Oveľa viac krát som sa bála o život niekoho iného - priateľa, mamu, otca, sestru...
ako @11 pri burke na poli :/ neriskujem zivot ale niekedy sa tak zlaknem/ vyplasim napr. ked idem alebo prechadzam cez cestu kde rychlo chodia auta, ked ma parkrat nahanal diviak, ked som bola vysoko na strome, plavala v mori dalej od plaze, tak to ma niekedy vyplasi
ja som sa v zivote nikdy nedostala do takych situacii, asi zijem nudny zivot podla tohto
najblizsie co sa k tomu da ratat bolo,ked sme mali v detstve autonehodu,ale to bol skor moment strachu a bezmocnosti
a ptm ked sme s par eurami ostali so snubencom uviaznuti v jednom malom izraelskom meste s relativne vysokym nezidovskym obyvatelatvo (najma moslimov), nemali sme auto, nemali sme platobne karty, telefony sa nam vybijali, fakt sme mali iba par eur a bol sabat!!! , cize do nasho ubytka do Tel Avivu sme sa nemali ako dostat.
bola nam zima, bol februar a mne este aj kakat bolo treba
vtedy ma chytil mensi panicky zachvat,ze co do pice urobime, ci ideme žobrať alebo co..a ako vydrzime 24h kym sa tu zivot nastartuje a pojde nejaky vlak/bus
tak sme nasli nejaky jeden hostel v tom meste, kde zrovna aj mali prazdnu izbu, nestala vela a dufali sme,ze matejova karta je prepojena s google uctom
takze to nas zachranilo
za zvysne peniaze sme si kupili chleba a tuniaka a nechali nieco na autobus
na druhy den samozrejme az do odchodu autibusu prsalo, schladilo sa,cize sme sa ani nemohli tulat po meste...ale nechali nas tam dlhsie, mohli sme sediet v takej jedalni ci co to bolo a sme zatial hrali karty
takze nakoniec to dobre dopadl
@13 inak aby to nevyznelo xenofobne ci antisemitisticky, tych moslimov ci zidov spominam preto,lebo pocas sabatu sme vlastne boli radi,ze sme v meste,kde zije aj vela moslimov ci krestanov,lebo tym padom smee mali vyssiu sancu,ze neostaneme na ulici. aj ten hostel vlastnila nejaka krestanska rodina
Stopovala som v noci opitá v Neapole a sadla som raz do auta nejakému 50rocnemu mužovi a raz 4 neapolcanom - nejakým zázrakom sa nic nestalo, ale bolo to veľmi nezodpovedne z mojej strany a mohli sa stať rozne veci - Neapol skôr pripomína mesto 3tieho sveta ako Europu
Ja som sa raz rozbehla lyžiarskym svahom dolu neodhadla som to stále to bolo strmé a tak ma to zrýchlilo že som už nevidela okolo seba..asi ani na bicykli tak rýchlo nechodím
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
16 komentov
raz som v alpách odbočila z chodníčka, chcela som si spraviť skratku k ľadovcu, no dostala som sa na kraj zrázu kde potôčik pokračoval ako vodopád, dosť sa tam šmýkalo, pretože skaly boli od padajúcej vody vymytý a pokryté slizskou vrstvou. tam by som sa nechcela pošmyknúť, alebo zle skočiť.
ďalej raz v zime som išla na Ďumbier letnou trasou, severnou stranou, ktorá bola vyfúkaná, vytopená a následne zamrznutá do tekého ľadu, že ani mačky sa mi nedali zakopnúť do toho ľadu. dostala som sa do bodu, kde sa mi nedalo obísť zľadovatenú skalu zavadzala, ledva som sa dokázala otočiť a po štvornožky som sa vracala asi polhodinu nejakých 50-100m. niečo podobné na zľadovatenom snehu, sa mi stalo pri výstupe na Rysy, kde som zastala a mala som taký pocit, že teraz podvihnem jednu nohu a začne ma šmýkať, nevedela som sa pohnúť a nevedela som, čo mám robiť. samozrejme ma začalo šmýkať ale našťastie som po pár metroch zabrzdila. keby som nezabrzdila alebo potkla sa, začala sa kotúľať, tak skončím v Ťažkej doline. ďalej raz som išla sama na Lomničák, samozrejme v nie úplne dobrom počasí, sadla taká hmla, že som stratila cestu a išla som len proste hore, cestou, ktorou som nevedela či sa dostanem, bez lana, čiže nebolo cesty späť, do toho začalo pršať a skala sa začala ešte aj šmýkať, čiže vyliezť bolo ešte ťažšie, tam som už reálne rozmýšľala nad zavolaním si horskej služby. a ešte 3x ma chytila búrka v horách, to bolo tiež dosť zlé. no a raz som išla po hrebeni, parťák bol asi 20 metrov podomnou, no našťastie nie priamo, pretože som odtrhla asi 200kilový loker, ktorý by ho zabil
to sú také moje situácie, kedy som mala adrenalín na 200?akt sa mi už premietal život pred očami
skor by som spomenul situaciu, kde ma opustil aj pud sebazachovy, ked som v rumunskych karpatoch ostal visiet na jednej stene a nevedel som ist hore ani dole, strasne sa smykalo, vsetko mokre, podomnou asi 100m priepast - jaskynne prepadlisko.. vtedy som sa psychicky zlozil.. len tak som tam "hybernoval" nejaky cas vysileny.. ale po nejakom case som zacal prchadzat nejak k sebe a zisiel som velmi pomaly dole.. v zivote som nemal taku svalovicu ako vtedy
mne sa našťastie stratiť ešte nepodarilo, v horách mám lepší orientačný zmysel ako v meste, ale také karpaty v hmle, hmm všade stromy, to by som asi tiež nedala. raz som predsa len išla z Ďumbiera na Chopok v "bielej tme" no a to bolo tiež na hrane, ale našťastie som tú cestu mala už viackrát prejdenú tak som to zvládla, dôležité bolo netočiť sa nezmyselne okolo vlastnej osi a nestratiť smer
1. ked si myslis ze ides dobrym smerom ale nic nevidis a po 30. sekundach sa pozres na kompas, vidis ze si sa odklonila aj o 40 stupnov.. takze kazdych cca 30 sekund som korigoval smer
2. bol som prekvapeny ze aj s malym hodinkovym kompasom sa da dojst celkom uspesne do ciela
A potom som sa bála, keď nám horel dom a my sme len-tak tak stihli ujsť.
A pár krát som sa dostala do nebezpečných situácií, ale nikdy to nebolo o tom, že som sa bála o svoj život. Napríklad, keď som išla prvý krát downhillový zjazd, sama išla na tri dni do Bratislavy s 5€ vo vrecku, alebo keď som na chate musela zhodiť osie hniezdo veľkosti futbalovej lopty. Oveľa viac krát som sa bála o život niekoho iného - priateľa, mamu, otca, sestru...
najblizsie co sa k tomu da ratat bolo,ked sme mali v detstve autonehodu,ale to bol skor moment strachu a bezmocnosti
a ptm ked sme s par eurami ostali so snubencom uviaznuti v jednom malom izraelskom meste s relativne vysokym nezidovskym obyvatelatvo (najma moslimov), nemali sme auto, nemali sme platobne karty, telefony sa nam vybijali, fakt sme mali iba par eur a bol sabat!!! , cize do nasho ubytka do Tel Avivu sme sa nemali ako dostat.
bola nam zima, bol februar a mne este aj kakat bolo treba
vtedy ma chytil mensi panicky zachvat,ze co do pice urobime, ci ideme žobrať alebo co..a ako vydrzime 24h kym sa tu zivot nastartuje a pojde nejaky vlak/bus
tak sme nasli nejaky jeden hostel v tom meste, kde zrovna aj mali prazdnu izbu, nestala vela a dufali sme,ze matejova karta je prepojena s google uctom
takze to nas zachranilo
za zvysne peniaze sme si kupili chleba a tuniaka a nechali nieco na autobus
na druhy den samozrejme az do odchodu autibusu prsalo, schladilo sa,cize sme sa ani nemohli tulat po meste...ale nechali nas tam dlhsie, mohli sme sediet v takej jedalni ci co to bolo a sme zatial hrali karty
takze nakoniec to dobre dopadl