ahoj birdzaci, prave prezivam strasne obdobie...prednedavnom mi zomrela moja teta, s ktorou som mala velmi blizky vztah...zda sa mi, ze sa mi zrutil svet, aj ked stale tomu nemozem uverit...uz nikdy to nebude ako predtym a neviem ako sa s tym mam vyrovnat
Je to strasne. Pamatam si, ze ked mi raz zomrela prababka, tak som bol nejak smutny a potom som si sadol na schody zhodou okolnosti pri dome smutku, len tak, bolo teplo, vybral som si malinovku z ruksaku a cestou zo skoly som si tam sadol a pozeral sa na ludi okolo seba. a potom prisiel za mnou taky cierny psik z nicoho nic. olyzal mi nohu. chvilku tam so mnou bol. potom odisiel a zmizol
mal som pocit, ze sa prababka prisla so mnou rozlucit. naozaj som mal taky vnutorny pocit a zrazu mi bolo dako lepsie, prijemnejsie a zrazu aj to slnko co svietilo na mna bolo krajsie.
moja teta mala 39 rokov co podla mna vobec nie je vek na umieranie a ona v podstate ani neumrela "prirodzene"...neviem nechcem tu rozpravat take hrozne veci ale toto vobec neni spravodlive! akoto ze niekto ma uz vyse sto rokov a stale sa tesi zdraviu a iny umrie v 39 rokoch!
smutna tema... mne ked zomrela prababka tak som myslela ze sa mi zrutil svet...ona ma zo vsetkych najviac chapala.mala som ju najradsej na svete.a raz vecer zazvonil telefon,neviem ale normalne som to tusila ze sa jej nieco stalo,pretoze uz vtedy som mala slzy v ociach a dvihla som telefon,ani som sa do toho telefonu neozvala,len mi strasne bilo srdce a vtedy babka povedala ze prababka zomrela...nemohla som sa z toho spametat,myslela som ze sa mi to sniva nejaka nocna mora a ze to nemoze byt pravda.ale bola to pravda.kruta pravda.nic ti nepomoze na nu zabudnut a prekonat tu bolest,lebo vzdy ked si aj ty na tu tetu spomenies vzdy ta to bude boliet alecasom ta bolest bude ustupvat ale nikdy ta to neprestane boliet.
Mne zase vsetky moje zvierata umierali pred ocami.Prvy domaci milacik mi zomrel v rukach,to som bola z toho uplne hotova,duhy sa dostal do komy a takisto zomrel pri mne,to su najhorsie okamihy zo zivota.Naozaj trauma na cely zivot a ta neuveritelna bolest...
Ano, pred nedavnom bol rok co mi zomrel moj stary otec. velmi som ho lubila a mala som s nim blizky vztah.....nikdy som mu ale nepovedala, ako velmi ho mam rada, a to lutujem, najhorsie je, ze sa to uz neda vratit spat.....stale to boli, a nemozem tomu uverit....
Aj mne práve ani nie pred týždňom zomrel moje jediné zviera - papagáj. Možno sa to nedá zrovnávať s človekom, no pre mňa znamenal rovnako veľa. Nahrádzal mi súrodencov, ktorých som nikdy nemala. No po toľkých rokoch prežitých spolu prišlo také obdobie pred pár mesiacmi, že som naňho akosi prestala mať čas, jednoducho som sa musela venovať veciam, ktoré sa mi teraz zdajú až príliš malicherné, ale vtedy pre mňa dôležité. Tak isto som aj zanedbávala moju rodinu a všetkých ostatných mne najbližších...až sa stalo toto...muselo to zájsť až tak ďaleko, aby som si uvedomila, čo robím? Neviem...neviem, či mi jeho smrť pomohla v istom slovazmysle sa napraviť, možno iba na chvíľu. No ako ide čas, cítim, že sa dostávam do starých koľají...a toho sa dosť bojím...aj teraz sa to deje...najhoršie je, že táto udalosť nezasiahla tak mňa možno ako moju rodinu. Aspoň som však zistila, aký nevyspitateľný je život a že treba robiť všetko tak, ako by to malo byť naposledy. A teraz je mojím najobľúbenejším výrokom jeden, ktorý som počula nedávno, ale už neviem kde...snažím sa ním riadiť.
,,Prítomnosť milovanej osoby netreba brať ako samozrejmosť, ale ako dar...lebo nikto nevie, čo sa môže stať." .....
ja si pamatam ako som asi pred casom na pohrebe starej mamy...teda prababky... strasne plakala, vracalo sa to potom este nejaky cas, ked som si uvedomila, ze to uz nebude ako predtym...ale preslo to a teraz placem len vtedy, ked stojim na cintorine a vtedy si akosi vsetko zas uvedomim...
ale neboj, prejde to a mozno to znie blbo, ale potom si to uz v beznom zivote nebudes uvedomovat, budes fungovat dalej
Mne uz pred vyse pol rokom umrel 5 rocny bratranec,moc som si to neuvedomala az...ked som bola na pohrebe strasne som plakala a bolo mi strasne smutno,myslela som si,ze uz horise ani byt nemoze...prisla som domov a nasla som sms-ku,ze sa mi skoro zabila najlepsia kamoska,bolo to este horise...rodicia o kamoske do teraz nevedia..ale uz je ok, aj ked stale ked na ten den pomyslim placem...bol to najhorsi den mojho zivota a vie o tom malo kto z ludi,co ma poznaju,pride mi strasne nespravodlive,ze mladi ludia zomieraju...ja som sa po pol roku este z toho vsetkeho nespamatala,strata blizkeho clovka je najhorisa vec, ktora moze cloveka postihnut.
smrt blizkeho je asi ta najhorsia vec co sa moze cloveku stat. este horsie je, ked toho cloveka velmi milujete... vsetci okolo vas hovoria, ze cas vsetko zahoji, ale nie je to uplne tak. ono to nikdy nepreboli. mozno uz nebudes kazdu noc zaspavat s placom, ale stale budes mysliet na toho najblizsieho. mne pred siestimi rokmi umrel otec(mala som 12r) a stale som sa z toho nedostala, stale o tom nedokazem otvorene hovorit...
uprimnu sustrast vsetkym co im zomreli papagaje a domaci milacikovia nechce sem este niekto napisat ze mu zomrela jeho oblubena mucha ked uz sme v tom?
mne zomrel pes ktoreho som mal velmi rad mozno moj prispevok posobil skepticky ale nezda sa mi vhodne pisat sem o domacich milacikoch nakolko tato tema bola bola zalozena inym stylom
sewa poznam..to mne pred rokmi zomrela babka ktoru som mala radsej nez svojich rodicov dohromady..myslela som ze sa zabijem....citila som sa desne tak nespojojne ale myslela som si ze tto mi uz ostane...este teraz ma to boli ked pozeram video kde som ja s babkou..ale jeden liek existuje JE TO CAS zistujem ze je pravda ked sa vravi ze cas vyriesi vsetky rany...naozaj teta ti ostane v spomienkach tak ako mne babka ale zivot ide dalej a ty sa prisposobis okolnostiam ale fakt vsetko chce len cas
Veľmi dobre ťa chápem. Zomrelo mi už viac príbuzných a stále som to prežívala horšie a horšie. V tomto období mi zomiera moj veľmi dobrý kamarát a má iba 19 umiera na rakovinu. Ani neviem ako to prežijem je to strašné. Mnohý ľudia rozoberajú banálne problémy patrí medzi nich ale keď vidím že sú aj omnnnnnnnnnoho horšie veci ako to že nemám chlapca alebo že nebudem mať peniaze. Človek sa so smrťou blískeho človeka vyrovnáva veľmi ťažko. Hlavne potrebuje oporu v svojich rodičoch, priateľoch a blískych ľudí. Potom sa stým dá niako vyrovnať.
duvilax2,typek-a ked ma niekto na to zviera pekne spomienky?Myslim si,ze je nemiestne aby niekto porovnaval smrt papagaja a smrt cloveka,lebo smrt je jedna a ta ista,vec ktora kazdeho zasiahne do srdca,a nieje pekne ked niekto do srdca smutiaceho cloveka este rype tym,ze papagaj nieje clovek!Viete,hovori sa,ze staci jedna minuta aby sme si niekoho zapametali,jedna hodina aby sme si ho oblubily,jeden den aby sme si ho zamilovali,no niekedy ani cely zivot nastaci aby sme zabudli,...preto prestanme porovnat,kto komu umrel,a neporovnavajte papagaja a cloveka.Mne ked zomrelo zviera,bola som totalne hotova,kazdopadne som si uvedomovala,ze je to zviera ale srdcu sa rozkazat neda ze za kym bude smutit a za kym nie.
je pravda ze smrt je jedna ale nechapem ako vobec mozes davat na rovnaku uroven smrt blizkeho CLOVEKA a papagaja...ja som mala kona, zlomil si nohu a museli sme ho utratit...ano bolo to strasne, plakala som ale proste je to tak, je to zivot, zvierata umieraju, to je priroda...ale ked ti umre blizka osoba, zivot ti uz nedava zmysel, chyba ti dusa tej osoby a prave v tej dusi je rozdiel...
Ale ide o to, že mne našťastie nikdy ešte neumrel človek, vždy iba zvieratá, no napreik tomu som si vtedy uvedomila krehkosť života a smrť, ktorá tu vždy číha. A preto ma to veľmi zasiahlo.
Paneboze vy sa tu dohadujete o tom ci sa da zrovnavat smrt cloveka so smrtou oblubeneho zvieratka ale moj nazor sa asi vela ludom pacit nebude. Asi pred 5 rokmi mi v pribl. tom istom obdobi zomrel dedko aj pes a ja som fakt nevedela za kym mi je smutnejsie. Jasne ze som ich mala rada obidvoch ale pola to rozlicna laska. Ale , dovolim si tvrdit, rovnako intenzivna. Ja si myslim ze podstatne je to aky mas k tomu zvueratu/cloveku vztah a nezalezi az tak velmi na tom aky je to zivocisny druh.......
no tak ja som prezila este neco horsie ako smrt tety...mne zomrela mama... ja som myslela ze sa asi zabijem... ale neco ma stale hnalo vpred...prve 3 roky ked nekto vyslovil slovo mama tak sa mi pustili slzy z oci... s tim sa vyrovnat neda...s tim sa treba naucit zit...ze tu ten clovek nebude ked ho budes potrebovat...ale zasa som nazoru ze keby sa to nestalo tak by som mala ovela iny zivot ako mam teraz a myslim ze aj ked to bola najhorsia vec aka sa mi v zivote stala tak to nejaky dôvod malo... (a inak nechapem ako mozete prirovnavat smrt cloveka so smrtou zvierata)
taq to asi niesi jedina mne pred 7 rokmi umrela mamka...a najhorsie je to,ze za to moze z casti aj moj otec...a bola zdrava tiez mala len 39..proste autonehoda....a ani som sa s nou nerozlucila...poznaci ta to na cely zivot,ale musis sa s tym naucit zit...vravi sa,ze ludia zomieraju preto,ze ich k sebe vola panbozko a dufam,ze je tam hore mojej mamke dobre..
Ja neviem co spravim, ak niekto umrie mne... Nedavno som bola na pohrebe kamoskinho otca, bola som cela modra, zelena, fialova, bolo mi strasne zle, musela som po prvych desiatich minutach vyjst a vypit liter vody kym mi bolo lepsie...
Na druhej starne, neviem, co je horsie... ked od vas odide niekto preto, lebo sam chce, lebo vas uz nema rad, ak vobec niekedy mal, a netrapi ho co s vami bude, alebo ked vas takto nestastne opusti, no viete, ze vas miloval, ze s vami bude v srdci stale a vy s nim.
Ja som to zazil este ked som bol maly, vtedy mi zomrel moj brat. Mal som asi 7 alebo 8 on mal 16. Bol som nanho strasne naviazany, lebo sa somnou casto hraval a travil so mnou cas. Najradsej som bol ked nieco viviedol a dostal do rodicov zaracha, vtedy sa mi mohol venovat furt a ja som sa nenudil Ked zomrel nemohol som sa s toho spametat mesiace. Chodil som ako bez ducha, nechodil som von, dokonca ani par dni do skoly. Nic som nerobil len som ticho stale rozmyslal ake to tu je bez neho a ako mi to chyba. A na tom zlom pocite mi este pridavaly rodicia, ked som ich videl jak vecer placu, predomnou sa to snazili zakrivat ale moc to neslo. Este stale niekedy ked idem na cintorin ( i kde uz preslo viac ako 10 rokov) m a pridem k jeho hrobu, mi vyhrknu z oci slzy. Ale vsetko to chce len cas a naucit sa s tym zit. Ine nic nepomoze.
Nikdy sa nehnevajte a naučte sa odpúšťať. Odpustite skôr ako bude neskoro. Ja som to nestihol. Koncom minulého roka mi umrel otec. Dlhú dobu som sa na neho hneval, zato, že pil a robil hanbu, ale pritom bol dobrý človek, neraz sa snažil dokázať, že nie je až taký zlý, lenže alkohol bol silnejší ako on, ako my všetci...Potom sa k tomu pridal hnev a nenávisť...horúce hlavy nič nevyriešia, ani nevyriešili...Skôr ako som mu stihol odpustiť a pokúsiť sa mu opäť pomôcť, odišiel navždy. Najhoršie na tom je, že človek si po jeho smrti vôbec nespomína na to zlé čo robil, len to dobré...áno tak by to malo byť, aby ostal človek v srdci v dobrom ,ale prečo som tak nemohol rozmýšľať ešte keď žil, myslieť na jeho dobré stránky, prečo som sa nechal ovládať hnevom... Veru, nikdy sa nehnevajte, nedopustite, aby vás hnev ovládol, aby ovládol vašu schopnosť mať rád...Chcel som mu toľko ešte povedať a stále som veril, že jedného dňa si k sebe opäť nájdeme cestu...už sa tak nestane
Nie vzdy sa da odpustit... pre mna je moj otec uz v podstate mrtvy. Aj ked zije, ale bohvie kde, nejavi zaujem...A neviem, dost silno pochybujem, ze keby zacal, dokazala by som odpustit. Rany sa sice vyliecia vzdy, ale jazva zostane aj tak. U mna skor lahostajnost a aj smutok, ze som nikdy nemala otca ako ostatni.Ale radsej ziadneho, ako toho svojho. A potom ako odisiel sa na nas vybodla aj cela jeho rodina... Teda mi polovica rodiny teoreticky zomrela. Starky uz zomiera, ale na pohreb mu urcite nepojdem, uz som sa zato aj s mamou hadala, ale nemam chut vidiet tam vsetkych ludi, ktorich nenavidim a hrat sa na smutnu.
Pred nedavnom my zomrel moj dobry priatel. Volal sa STANO LEHUTA a byval kusok od Trnavy v Spacinciach. Na strednej chodil do triedy oproti.
Super chalan, pohodak, strasne opatrny. Nikdy nic neriskoval, ani fajcenie na zachode, ani preliezt plot na disko, ani prekrocit rychlostny limit na ceste.
Dozvedel som sa to asi tri hodiny po tom. Akurat som sa vracal s kupaliska autom. Zamrzol som.
Chalan mal 21 rokov. Bol prijaty na vysku. Od septembra mal nastupovat. Dovtedy rok robil vo firme ktorej patril aj dany citroen berlingo. Na leto s tym chcel skoncit, ale povedal si ze si este zaroby, a to bola asi aj jeho osudova chyba.
Neverim ze robil blbosti alebo by rychlo predbiehal. Nikdy nic podobne nespravil. Ani znalci nehvoorili o prekroceny rychlosti. Nikto zatial nevie priciny nehody. Jedine co bolo az na nepochopenie je to, ze jeho kolega vazil viac ako on. Obidvaja boli priputany. Dany kamarat mal pred sebou este aj airbacg. NO ptoom ako vletel do priekopy, vystrelil airbag, pas sa normalne odterhol zo stredu a 195 cm chalan preletel cez predne okno do stromu.
Jeho kolega nemal ani airbag ani nic podobne, a nic sa mu nestalo.
No aby som presiel k pointe, poviem vam bol som s toho riadne v pici. V sobotu som isiel rovno s pohody na aute na jeho pohreb, a hned som sa tam aj vratil.
Ale musite to brat tak, aj ked je to smutne, zivot ide dalej. Tym ze budete smutyt a budete bez ducha, tym svoju blizku osobu nevratite. Treba zdvihnut hlavu a ist dalej.
hm prezila som ten pocit ked mi zomrie niekto blizky...teraz to bude presne rok co mi zomrel otec...myslela som si ze sa mi zrutil svet..ale cas zahoji vsetky rany...a myslim si ze dnes je to uz dobreee
Nepodarilo sa mi uviesť správne môj vek /nebola tam taká voľba/, mám 40, ale aj napriek tomu by som chcela, aby ste nezanevreli na mňa a môj príspevok. Potrebujem to dať vonku zo seba, lebo je to strašné. 31.7. mi umrel priateľ, priateľ s ktorým som bola posledných sedem rokov, ale ako človeka som ho poznala 22 rokov. Tu mi poraďte, ako to prežiť, prekonať. Mám už veľké detičky, ale neviem sa ani na ne upnúť, momentálne neviem nič, nič, nič. Prepáčte, že som Vás zaťažila svojou bolesťou.
Zachvilku to budu dva mesiace odkedy mi zomrel moj chlapec na rakovinu. Mal iba 19.. Stale je to cerstve, stale to velmi boli..mohla som to ocakavat, ku koncu bol na tom uz dost zle, kazdy vedel, ze to coskoro pride, len ja som si nechcela pripustit ze mi odide tak skoro..ale na take nieco sa ani pripravit neda..ale zivot ide dalej, musim mysliet na to, co mi dal, spominat na krasne chvile, ktore som s nim prezila..som mu vdacna za tolko veci..verim, ze stale je tu a ze na mna a na najblizsich dava pozor..
Vsetky prispevky v tejto teme su dost smutne...mne sa ZATIAL nastasie nic take nestalo, zije mi cela rodina..aj dedkovci z oboch stran,ale RAZ to pride a bojim sa, ako to budem zvladat...
Ono to chce asi len cas....po case uz na to clovek v beznom zivote nemysli....ale pri spomienkach to boli stale....Ked mi zomrel dedko (asi 7 rokov dozadu), dost ma to vzalo, cas mi velmi pomohol, ale aj tak ked aj po takom case na neho myslim, je mi strasne smutno
ja si to ani v najhorsej nocnej more nechcem predstavit... bola situacia ze som bola blizko smrti ja (choroba), vdaka tej chorobe som stravila mesiace v nemocnici a na lieceniach a to co som tam videla bolo strasne - male deti, mladi ludia - smrt, utrpenie, bolesti, choroby a napriek tomu nadej do buducnosti... keby nebolo tej choroby bola by som iny clovek.
najviac sa ma asi dotkol pribeh 15rocnej Mirky, priviezli ju k nam v kome, cize som ju videla vzdy len ako "spi" a lezi na posteli... poznala som ju len z rozpravania jej mamy a od jej znamych, Mirka mala nador na mozgu... odisla som z liecebne a po par tyzdnoch mi prisla sms ze zomrela... zahmlilo sa mi pred ocami az som skoro plakala, pritom som ju ani nepoznala - tak neskutocne nespravodlive ze mlady clovek... najviac na svete sa bojim ze sa nieco stane niekomu blizkemu, radsej chcem aby sa nieco stalo mne ked to uz ma prist ale nie mojim blizkym
Viem si to predstavit Drobcek. Aj choroba mojho chlapca mi uplne zmenila zivot, uplne inac vnimam veci okolo seba. Tiez ked som za nim chodila do Narodneho onkologickeho ustavu a obcas zazrela tych chorych ludi, tak mi bolo do placu. Je to velmi nespravodlive.. A o to viac ked zomrie mlady clovek, ktory mal cely zivot pred sebou..ale my s tym uz nic nenarobime..
je to smutne, ked nam zomru nasi blizki.... ale este smutnejdie je, ked na nich zabudneme a nespominame.... myslim, ze smrtou zivot nekonci... tekze mam nadej, ze sa s nimi stretneme
Goog - áno aj ja verím v to, že sa stretnem s milovaným človekom, ktorý mi umrel, ALE KEDY???? A AKO?????? Už to nikdy nebude také ako bolo, už no môže byť len také stretnutie virtuálne v mojich myšlienkach, alebo vo sne, či aj po mojej smrti!!!!
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
43 komentov
mal som pocit, ze sa prababka prisla so mnou rozlucit. naozaj som mal taky vnutorny pocit a zrazu mi bolo dako lepsie, prijemnejsie a zrazu aj to slnko co svietilo na mna bolo krajsie.
moja teta mala 39 rokov co podla mna vobec nie je vek na umieranie a ona v podstate ani neumrela "prirodzene"...neviem nechcem tu rozpravat take hrozne veci ale toto vobec neni spravodlive! akoto ze niekto ma uz vyse sto rokov a stale sa tesi zdraviu a iny umrie v 39 rokoch!
,,Prítomnosť milovanej osoby netreba brať ako samozrejmosť, ale ako dar...lebo nikto nevie, čo sa môže stať." .....
ale neboj, prejde to a mozno to znie blbo, ale potom si to uz v beznom zivote nebudes uvedomovat, budes fungovat dalej
typek - suhlasim s tebou, pisat sem ze niekomu umrel papagaj je nemiestne,nechapem ako niekto moze porovnavat vtaka s clovekom...
Ak viete co tym myslim
Na druhej starne, neviem, co je horsie... ked od vas odide niekto preto, lebo sam chce, lebo vas uz nema rad, ak vobec niekedy mal, a netrapi ho co s vami bude, alebo ked vas takto nestastne opusti, no viete, ze vas miloval, ze s vami bude v srdci stale a vy s nim.
Pred nedavnom my zomrel moj dobry priatel. Volal sa STANO LEHUTA a byval kusok od Trnavy v Spacinciach. Na strednej chodil do triedy oproti.
Super chalan, pohodak, strasne opatrny. Nikdy nic neriskoval, ani fajcenie na zachode, ani preliezt plot na disko, ani prekrocit rychlostny limit na ceste.
A potom to prislo:
» www.bleskovky.sk/akt/426799/Smrt...
Dozvedel som sa to asi tri hodiny po tom. Akurat som sa vracal s kupaliska autom. Zamrzol som.
Chalan mal 21 rokov. Bol prijaty na vysku. Od septembra mal nastupovat. Dovtedy rok robil vo firme ktorej patril aj dany citroen berlingo. Na leto s tym chcel skoncit, ale povedal si ze si este zaroby, a to bola asi aj jeho osudova chyba.
Neverim ze robil blbosti alebo by rychlo predbiehal. Nikdy nic podobne nespravil. Ani znalci nehvoorili o prekroceny rychlosti. Nikto zatial nevie priciny nehody. Jedine co bolo az na nepochopenie je to, ze jeho kolega vazil viac ako on. Obidvaja boli priputany. Dany kamarat mal pred sebou este aj airbacg. NO ptoom ako vletel do priekopy, vystrelil airbag, pas sa normalne odterhol zo stredu a 195 cm chalan preletel cez predne okno do stromu.
Jeho kolega nemal ani airbag ani nic podobne, a nic sa mu nestalo.
No aby som presiel k pointe, poviem vam bol som s toho riadne v pici. V sobotu som isiel rovno s pohody na aute na jeho pohreb, a hned som sa tam aj vratil.
Ale musite to brat tak, aj ked je to smutne, zivot ide dalej. Tym ze budete smutyt a budete bez ducha, tym svoju blizku osobu nevratite. Treba zdvihnut hlavu a ist dalej.
najviac sa ma asi dotkol pribeh 15rocnej Mirky, priviezli ju k nam v kome, cize som ju videla vzdy len ako "spi" a lezi na posteli... poznala som ju len z rozpravania jej mamy a od jej znamych, Mirka mala nador na mozgu... odisla som z liecebne a po par tyzdnoch mi prisla sms ze zomrela... zahmlilo sa mi pred ocami az som skoro plakala, pritom som ju ani nepoznala - tak neskutocne nespravodlive ze mlady clovek... najviac na svete sa bojim ze sa nieco stane niekomu blizkemu, radsej chcem aby sa nieco stalo mne ked to uz ma prist ale nie mojim blizkym