Podnájomník

Dlhší čas som žil s podnájomníkom. Paradoxné bolo, že mi nijako neplatil, no ja som ho dobrovoľne živil. V jedno ráno, keď som sa vystrel a postavil na nohy, uvedomil som si, že som ťažký ako bager. Nedalo mi, utekal som k váhe s malou dušičkou, že mi ukáže hodnotu váhy troch sumo bojovníkov, ale na moje nemalé prekvapenie, všetko bolo v poriadku, kíl bolo toľko, čo stále. Potom mi to došlo. Môj podnájomník, ten si pokojne hodoval a žral, čo mu prišlo pod ruku a nakoniec som to bol ja, ktorému sa ako následok jeho bezuzdného rabovania mojej špajze pod ťažobou podlamovali nohy. Bol čas konať a vyhodiť ho von. Zavolal som mu taxík a dohodol sa s taxikárom, aby ho vysadil v tmavej hore plnej hladných vlkov, alebo najlepšie nech sa s ním nalodí na zaocánsky parník, že zabehnem do skladu a dám mu polovicu zo stále sa zmenšujúcich zásob radosti, optimizmu, tešenia a úsmevov, len nech ho vysadí niekde na Mohavskej púšti alebo nech ho uprostred šírej oceánskej vody odovzdá čiernej hlbine a vystrojí hody rybím predátorom, aby už nikto nemusel trpieť v jeho spoločnosti.

Lenže uši môjho podnájomníka boli veľké, dobre umyté a nastražené. Všetko si vypočul a začal ma prosiť, nech mu to nerobím, že je ochotný žiť ako mestský pustovník a bezdomovec, len nech ho nevyháňam ďaleko mimo civilizáciu, na ktorú je on tak zvyknutý. Dosť ma nasral napriek tomu, že som trochu čakal, že bude bezočivo vyjednávať, tak som sa ho zaskočený spýtal, ako si to predstavuje. Povedal, že by mu nevadilo bývať v slanej vode, pokiaľ to nebude v oceáne a medzi hladnými rybami. Nechápal som. Pozrel mi do očí a skúsil to na mňa melodramatickou prosbou, aby som mu splnil posledné želanie predtým, než ma bude musieť navždy opustiť. Povedal, že by rád zo mňa vypršal cez moje oči, že si takto vytvorí malé slané súkromné jazierko a že sa v ňom bude čľapotať do svojho skonu. Zľutoval som sa.

Po tom, čo odišiel, prišla jar. Jasne som cítil svoju ľahkosť a spolu s radosťou som naplno prežíval každú sekundu prebúdzania krásna. Vzduch voňal orgovánmi, vietor sa priatelil so všetkým živým i neživým a slnko sa predvádzalo ako zakomplexovaný adolescent po dvojmesačnej drine vo fitku. Ja som pocítil, že láska žije a ďakoval som, že môžem byť jej partnerom, až kým neprišlo leto a neprizvalo si na chvíle ničnerobenia dobrú partiu horúčavu. Tá sa spolu so slnkom zamilovala do slaného jazierka, ktorého súčasťou bol môj bývalý podnájomník a už nevedeli od neho oči odtrhnúť. Pod ich horúcim pohľadom sa voda z jazierka začala vyparovať, vytvárala obláčiky a nič netušiaci nevinný blázon vetrík sa s nimi naháňal priamo nad mojou hlavou. Keď sa obláčiky unavili a uvedomili si, že sú už pritučné na to, aby sa mohli poddávať hravosti vetra, dali sa na redukčnú diétu. Zapršalo z nich. Na moju hlavu sa lial dážď zrodený z toho, čo odo mňa pred koncom zimy odišiel a čo mi sľúbil, že sa už nikdy nevráti. Ja som ho bezradný vsakoval vediac, že smútok si opäť našiel svoj podnájom.

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

33 komentov k blogu