Collegium Musicum naživo

Zhruba o pol desiatej som sa vrátil domov z koncertu Collegium Musicum v košickom Dome umenia, ktorým odštartovali šnúru po niektorých slovenských mestách.. konečne sa splnil jeden z mojich snov, super zostava Varga (klávesy), Frešo (basa), Griglák (gitara) a Valihora (bicie) zaručovala nevídaný zážitok, ktorý sa do bodky naplnil.. slovenská hudobná scéna nikdy nemala a ani nebude mať väčšiu kapelu ako je táto, pretože sa v nej pred 40 rokmi dala dokopy vážna hudba s dynamickým rockom... každopádne uvedená kombinácia nechutí každému, no to som sa zase zakecal a radšej prejdem k samotnému koncertu.. na úvod zaznela podla mňa netradične skladba z roku 1975, Mikrokozmos.. zvuk ešte nič moc, zlepšenie prišlo s nasledujúcou Ulicou plnou plášťov do dažďa, pomalou a smutnou témou.. pri treťej skladbe Concerto in D som sa začal vznášať ktovie kde a eufória ma neopustila do poslednej sekundy vystúpenia.. pocta samotnému Haydnovi vo mne vyvolala neopísatelný pocit z toho, ako majestátne a prirodzene znie rocková kapela hrajúca témy a melódie z 18. storočia.. to nasadenie, technický kumšt, neodolatelný drajv a dynamika, práca s rytmom a melodikou.. koncert pokračoval so Strange Theme, jedinou Frešom odspievanou kompozíciou, v ktorej excelovali jeho spoluhráči i on sám, Valihora predviedol úžasné sólo na bicie a dal do neho takmer všetko zo svojej neuveritelnej rýchlosti a techniky.. páni pokračovali Burleskou zo živého albumu z roku 1973 a na mne už nebol jeden jediný suchý kúsok tela, napriek tomu že v Dome umenia sa sedí na stoličkách a hrajú sa v ňom takmer výlučne koncerty vážnej hudby, naozaj si to potenie neviem vysvetliť, keby som mlátil hlavou tak nepoviem, ale pri sedení, no super išlo sa ďalej a prišiel vrchol... Suita po tisíc a jednej noci... kto ju počul, asi vie, že je zložená z viacerých motívov, ktoré skomponoval Rimskij-Korsakov a bez slov rozpráva príbeh Šeherezády a jej nočných seansí so sultánom, ale málokto ju zažil naživo.. Varga exceloval a hral s absolútnym prehľadom, no zároveň démonicky ako v 70. rokoch, nič sa nezmenilo na jeho nenapodobitelnej jednorukej technike, sedel za organom ako kráľ.. Frešova hra trsátkom na base vyráža dych sama osebe, Grigláka nebolo až tak počuť, no keď prišiel rad na sólo, išlo mu to skvele a Valihora potvrdil svoj status jedného z najlepších slovenských bubeníkov.. v poslednej časti som len kýval hlavou a chytal ju do rúk, aby mi nespadla a neskotúlala sa niekam preč, natolko strhujúce to dianie na pódiu bolo.. skupina sa nikdy nemusela priklonit ku kakofonickému jazzu, ufňukanému blues, či inej podobnej zlátanine a hrnula do divákov poctivý archaický progresívny art-rock.. po skončení Suity sa kapela začala lúčiť, no po minútke v zákulisí sa vrátila a pridala ešte najznámejší a neodmyslitelný počin z roku 1970 Hommage á J. S. Bach, klasiku z najväčších.. po nej nasledovalo asi 3-minútové standing ovation, po ňom prišla už len polovica zostavy - Varga s Griglákom, ktorí spustili úvodnú pasáž Piesní z kolovrátku a po kratučkých 2 minútach sa rozlúčili definitívne aj oni.. dokopy 7 skladieb počas hodiny a pol, takže je jasné, čo a ako sa v dnešný večer hralo.. myslím si že všetko podstatné odznelo a každý bol spokojný, aspon mne a bratovi sa ťažko opúštalo hľadisko nabité takmer do posledného miesta.. na záver, jednoznačne najlepší koncert môjho života a sám som zvedavý, či sa ešte niečo podobné zopakuje.. asi preto, že v ňom sa našlo všetko, časť môjho detstva, rýdzo slovenské cítenie a nakoniec hudba, ktorá nepotrebuje žiadne slová a vystačí si nástrojmi, z ktorých vyžaruje absolútna dokonalosť a virtuozita.

 Recenzia

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu