Veci o ktorých čítame v novinách, počúvame v rádiách alebo nám ich ukazujú v televízií.
Veci ktoré sa nás ale obvykle priamo nedotýkajú, preto si plne uvedomíme ich existenciu, až keď postihnú nás, či našich blízkych.
Takých vecí je veľa... sú to uzdravenia, choroby, lásky, sklamania, výhry či prehry a v neposlednom rade narodenie a smrť...
Práve posledné menované je to, čo vo mne vyvolalo myšlienku na blog...
Áno, viem že každý raz musí zomrieť, viem... Viem všeličo... Akurát väčšinu z tých vecí viem len v teoretickej rovine.
Až keď som včera po príchode do školy stretla kamarátku priam utopenú v slzách a keď mi oznámila že jej zomrela mama... Napadlo ma snáď tisíc vecí naraz... Ako to zvláda celá ich rodina? Prečo zomrela? Prečo práve ona? Ako to bude u nich fungovať keď tak náhle prišli o osobu na ktorej v podstate stál chod celej domácnosti?
Otázok bolo stále viac a viac, kamarátka plakala a ja som náhle nevedela čo robiť, nevedela som čo jej povedať...
Nemyslím že na takú situáciu existujú vhodné slová... Áno, malým deťom sa to dá vysvetliť rôzne, tak aby to prijali s ako - takým pokojom a s myšlienkou že mamičke je teraz lepšie, ale čo poviete dospelej osobe?
Urobila som jediné, čo som pre ňu v tej chvíli mohla urobiť - objala som ju... A uvedomila som si ten pocit s ktorým väčšina ľudí žije - "Áno, viem že sa to môže stať, ale na svete je toľko ľudí, tak prečo by sa to malo stať práve mne?"
Keď som sa dnes s kamarátkou rozprávala, niekoľkými slovami vystihla presne to, nad čím som už odvčera premýšľala - "Ešte stále tomu nemôžem uveriť..."
A myslím že neverím stále... Nedokážem si to totiž predstaviť, moja myseľ odmieta spracovať túto informáciu ako fakt...
A faktom je aj to, že neviem čo ešte napísať, mám pocit že už som mne vlastným chaotickým spôsobom napísala všetko čo mi ležalo na srdci a predsa som tým dokopy nič nepovedala.
Na záver už len dodám že dúfam, že kamarátka bude zase v pohode (veď sa vraví že čas zahojí všetky rany) a tým, čo celé toto moje niečo prečítali, želám do života čo najmenej takýchto smutných zážitkov a ak už sa predsa vyskytnú, tak veľa síl na ich zvládnutie.
Je to možné?
Komentuj
3 komenty k blogu
2
v poslednych dnoch/tyzdnoch uvazujem takmer neustale presne o tom, co si opisala v 1.odseku...ale cim viac nad tym uvazujem, rozumiem tomu menej a menej
3
Presne takato situacia sa mi stala nedavno, zdalo sa mi to uplne neuveritelne ..jedine co ma v tej chvili nejaky vyznam je asi fakt len to objatie ..citila som sa uplne bezmocna
Napíš svoj komentár
a tebe samozrejme zelam to iste co ty svojim citatelom...
a tak isto dufam, ze kamaratke sa coskoro ulavi...