„Dáš si víno?“ spýtal som sa jej
„Ja nepijem.“ Oznámila mi tichým hlasom
„Ale no tak, jeden pohárik ťa nezabije.“ Zasmial som sa a šiel zobrať nejaké poháre. Keďže sme ešte neboli veľmi zabývaný a náš majetok nebol veľmi... no nemali sme nič. V poličke som našiel dva zaprášené hrnčeky, umyl som ich a nalial trochu vína. Keď som ich priniesol videl som na Sabíne jemný úsmev.
„Prepáč, ale iné som nenašiel.“ Ospravedlnil som sa. Sabína zobrala priesvitný hrnček, jemne ním zatočila, obrátila ho k svetlu ohňa, prezrela si jeho farbu, nadýchla sa jeho vône, dala si malý hlt a chvíľu ho pováľala v ústach. Jemné kvapky vody z mokrého pohára jej stekali dole bradou a pristávali vo výstrihu jej šiat, kde sa šikovne ukryli medzi prsiami. Bol to tak príťažlivé, tak erotické až sa v mojich nohaviciach niečo prebudilo a tak som si pred seba položil vankúš. Nechcel som ísť na to rýchlo, chcel som, aby náš nový vzťah bol pevný a navždy. Už som viac nechcel striedať partnerky a hľadať svoje šťastie, vedel som, že to šťastie sedí pri mne a ja ho len nesmiem nechať odísť.
„Nehovorila si, že nepiješ?“ spýtal som sa, aby som prerušil ticho ktoré panovala keď som ju so záujmom pozoroval.
„Veď nepijem.“ Usmiala sa
„Maličká, ak by si nepila, nerobila by si to, čo si práve robila. Neklam mi prosím.“ Bol som nahnevaný, že mi nehovorí pravdu.
„Ja ti ale neklamem. Na strednej som mala someliérsky kurz. Asi mi to zostalo z toho. Nechcela som ťa nahnevať.“ Ospravedlňovala sa
„Dobre.“ Odvrkol som a opäť sa zapozeral do ohňa.
„Prečo si ma volal so sebou keď si šiel k Luce pre veci, keď si vedel ako to skončí?“
„Ja som nevedel ako to skončí. Práve preto, lebo som to nechcel, ale ona tam stála, bola takmer nahá. Ja som len muž. Nedalo sa odolať.“ Ospravedlňoval som sa
„To, že si muž ťa neospravedlňuje.“ Hovorila
„Ja viem, že ma to neospravedlňuje.“
„Marek. Keď pôjdeš do bordelu s kamarátmi a budú tam nahé striptérky s každou sa vyspíš, pretože je nahá a pretože si muž?“ zahájila útok
„To je niečo iné.“
„Nie je to iné. Je to presne to isté. Ona bola tiež len nahá žena. Keby si k nej nič necítil, nespravil by si to. Keby si ma naozaj miloval, nenechal by si ma čakať v aute kým si ty užiješ. Ak by tvoja láska bola taká ako hovoríš, nikdy by si odo mňa neodišiel ani kvôli kariére ani kvôli ničomu inému ale ja som to pochopila. Láska z filmov, láska z rozprávok, z muzikálov, z kníh, z legiend neexistuje. Dnešná doba je príliš pokazená aby človek dokázal niekoho milovať tak ako sa to píše v knihách.“ Rozpovedala sa a ja som nevedel ako mám reagovať. Miloval som ju, ale mal som pocit, že hovorí pravdu. Že keby to bolo tak ako hovorím, neublížil by som jej.
„Čítaš veľa kníh?“ snažil som sa zmeniť tému.
„Áno. Od malička ma to bavilo. Čítala som rozprávky. Pamätám si moju prvú knihu. Bola o medveďovi a mala neskutočne veľké písmenká. Neskôr som chodila k sesternici na prázdniny a ona mala knihu „Prečo sovy húkajú“ milovala som ju. Napokon som začala s dievčenskými románmi a potom mi to bolo už jedno. Čo som našla to som prečítala. Mala som rada povinné čítania v škole. Písmená mi dávajú omnoho viac ako slová. Mala som sen. Chcela som si s niekým písať listy. Ale v dnešnej dobe plnej internetu a mobilov už to nebolo možné. Uspokojila som sa s tým, že to aj tak nikdy nedosiahnem a sen som pustila plávať dole vodou. Nemala som silu bojovať a hľadať niekoho , kto by mal rád to čo ja.“
„Rozumiem ti. Je ťažké nájsť niekoho kto ťa chápe. Ale ty si ma pochopila vo všetkom. Keď som potreboval pomoc, pomohla si mi a ja si to veľmi vážim.“
„Si so mnou, len preto, že som ti pomohla. Len som súcitu aby som nebola sama. Len so svojho strachu, že by si sa nevedel zaradiť.“ Tieto výčitky ma boleli a chcel som aby prestali no nemohol som dať najavo že som slabý. Som predsa muž.
„Nie je to tak. Som s tebou, pretože ťa milujem. To je jediný dôvod prečo som tu. Dôvod, prečo som chcel aby si bývala so mnou. Čo tomu nerozumieš?“
„Rozumiem, ale aj tak si myslím svoje. Chcem, aby si vedel, že som ochotná byť s tebou aj ak ma nebudeš milovať tak ako by som si želala. Len chcem, aby som bola tvoja jediná. Aby si sa už takto nestretával s Luce. Si voľný, môžeš chodiť s kamarátmi vonku, môžeš robiť čokoľvek, len ťa prosím, aby si mi splnil toto jedno želanie.“ Z jej hlasu bolo cítiť niečo zvláštne. Niečo, čo mi hovorilo aby som odišiel kým je ešte čas no srdce mi hovorilo, aby som zostal, že len tu budem šťastný.
„Nie som slobodný, som tvoj.“ Oznámil som jej, pobozkal ju na líce a odišiel do izby. Otvoril som dvere, izba bola očarujúca. V strede ležala veľká manželská posteľ, v rohu miestnosti sa týčila väčšia zelená palma, na nočnom stolíku bolo malé rádio, budík a za dverami stála veľká knižnica s miliónmi starých knižiek. Zobral som si veci a odišiel do sprchy. Keď som sa vrátil, zobral som jednu zo starých kníh. Na moje prekvapenie som vybral rozprávku. Bola to rozprávka, kde sa mladé dievča zamilovalo do zvieraťa. Začítal som sa tak hlboko, že som si ani neuvedomil, keď do izby vošla Sabína. Nepočul som ju ani nevidel. Sadla si vedľa mňa, prestrčila sa popod moju ruku a ľahla si na moju hruď. Až vtedy som si všimol že prišla. Voňala ako melón. Čerstvo, jemne, okúzľujúco. Vtlačil som jej bozk do vlasov a pritisol si ju k sebe, no neprestával som čítať. Aj keď som tú rozprávku poznal ešte z detstva, bola zaujímavo napísaná v nejakom zvláštnom starom jazyku a v rýmoch.
„Rád čítaš?“ spýtala sa ma Sabína a tak ma prebudila zo zamyslenia.
„Nie, ale chcel som si pozrieť knihy čo tu zostali po bývalých majiteľoch.“
„Kde si ju vzal?“ spýtala sa
„Tam v tej knižnici.“ Ukázal som jej na police s knihami.
„Ani som si ju nevšimla. Bude zaujímavé odhaľovať tajomstvá dávnych časov.“ V jej očiach som zbadal iskričku radosti. Zažiarili jej tak silno, žeby sa dala od nej odpáliť sviečka.
„Budem teraz vyzerať ako otec ale.. nemala by si sa učiť?“ usmial som sa
„Áno mala.“ A jej pohľad ihneď vyhasol.
„Máš v škole problémy?“
„Áno. Asi ma vyhodia.“ Oznámila mi, no nebola rozrušená. Bola pokojná.
„Prečo?“ rozvíjal som konverzáciu
„Mávala som depresie, nechodila som tam. Je logické že ma vyhodia. Nevyčítam im to, viem, že to bola moja chyba.“
„Prečo si tam nechodila?“
„Zľakla som sa. Vždy keď som prišla pred triedu a mala som dlhšie čakať na profesora, zľakla som sa a odišla. Neskôr som už začala namiesto prednášok a cvičení sedávať pred školou na lavičke, aby to vyzeralo že tam chodím.“
„Takže, problémom je, že nemáš spravené cvičenia?“
„Áno.“ Prikývla
„Spinkaj, to vyriešime.“ Povedal som jej, odložil som knihu a zošuchol sa tak, aby som mohol spať.
Na druhý deň ráno, kým ešte spala som sa rozhodol navštíviť jej školu. Porozprával som sa so všetkými profesormi u ktorých nemala spravené cvičenia, vysvetlil som im problém čo sa vlastne stalo a že som lekár a preto to vybavujem ja. Nikomu som nepovedal, že je to moja láska. Zašiel som na študijné oddelenie, vybavil som jej štipendium. Bola to jediná možnosť ako sa jej odvďačiť.
„Kde si bol?“ padla otázka hneď ako som prišiel. Podal som jej papier podpísaný od profesorov, že jej dávajú možnosť aby svoju školu dokončila a papier s rozpisom nových cvičení.
„Prečo si to spravil?“ zošuchla sa po stene
„Chcem, aby si bola šťastná.“ Odpovedal som a zodvihol ju zo zeme. Nevyzerala šťastne.
„Čo sa stalo? Spravil som niečo zlé?“
„Nie, len.. nemal si sa do toho starať. Ale to je jedno. Ďakujem.“ Objala ma a šla do izby. O chvíľu prišla prezlečená, nalíčená a s taškou cez plece.
„Kam ideš?“
„Do školy.“ Usmiala sa, dala mi pusu na líce a odišla. Bol som šťastný, že som jej pomohol.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár