Ja si tak spokojne sedím, vžívam sa do namáhavej práce mojich prstov, keď ma ktosi osloví. Poviem si, to je len dajaká hovadina, veď som sama doma. Chvíľu je ticho. Také to hrobové, až mrazivé, čo nahadzuje husiu kožu. Potom čakám, či zas nebudem počuť svoje meno. Nič. Píšem ďalej, keď zabudnem na hlas, ozve sa.
- Ivanka... Ivanka... ivankaa...
- Kto tam? – akosi nesmelo zo mňa vyjde. Chvíľu je ticho, ja tŕpnem. Počuť šušťať rádio. Potom zas.
- Ivanka... tak toto si ako predstavuješ?
Strhla som sa. Pozerám po izbe s otázkou a hrôzou v očiach.
- Ako si čo predstavujem?
- Ty! Ani nevieš, čo je dnes za deň?- zatiaľ chodím o dome a dávam pozor, odkiaľ ide hlas.
- Nie, neviem... – súkam to zo seba akoby som po prvýkrát hovorila. Počuť zas len hudbu. Tá hudba. Stále preruší hlas.
- Kde si? Povedz, čo chceš odo mňa?
- Tak máš ma naladené, chodíš okolo mňa a počúvaš ma. JA som FUNradio. Vďaka mne sa ti dnes splní sen!
- Sen? Počkaj, počkaj... ale čo chceš za to? – vycivená pozerám na prijímač, ktorý na mňa otvára ústa. Áno ústa. Neviem odkiaľ sa mu vzali, nikdy ich predtým nemal. Akosi automaticky som sa poškrabala po temene. Je to ťažká otázka.
- Stačí ak pošleš sms-ku v tvare fun medzera, tvoje kontaktné údaje na číslo 7775!
- Dobre, dobre... kde mám mobil, kde som ho dala? Á mám ho! – znelo to tak víťazoslávne, akoby som niečo objavila. – A prečo vlastne to mám spraviť?
- Za jednu sms ti pošlem tvoj sen, to po čom už tak dlho túžiš...
- Ako vieš, po čom túžim? A vlastne, prečo mi to ponúkaš? – začalo mi konečne dochádzať, že toto nemôže byť pravda. Ako sa môže niekto rozprávať s rádiom... ale keď odpovedá tak reálne...
- Keď pošleš sms, ja ťa obdarujem krásnym balíčkom pre tvoju krásu.
- Čo nie som dosť pekná? Viem, že dnes mám akútny nedostatok mejkapu na sebe, ale vždy som si myslela, že to nie je až také zlé! – pribehla som k zrkadlu a obzerala svoju siluetu. – Náhodou, ani nevieš, ako dnes dobre vyzerám!
- Máš suchú pleť, kučeravé suché vlasy a lámavé nechty...
- Nie, nechty nie, tie sú v pohode. Nelámu sa, aha. – nastrčila som ruku, nech sa sám presvedčí.
- A tento darček je hlavne pre všetky Ivanky, ktoré dnes oslavujú svoje meniny!
- Dnes? Dnes mám meniny? To už tak rýchlo zbehlo? Neverím, veď len teraz som ich slávila...
Nachvíľu zatvorím oči a snažím sa rozpamätať, koľko dní dozadu som mala meniny. Jeden, dva, tri, ale viac tomu. Asi tak týždeň. Áno týždeň.
Snažím sa otvoriť naspäť oči, ale akosi sa mi zlepili, ide to pomaly, ťažšie. Otvorím ich. Normálne ma oslepilo! Niekoľkokrát zažmurkám, nech sa spamätám a pozerám po izbe. Ležím v posteli, cez záves presvitá slnko a na hodinách je čosi po pol desiatej. Nedáva to zmysel, veď som sa teraz rozprávala s rádiom...
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
sissi
22. 1.januára 2008 18:52
to sa ti akoze naozaj snivalo?
Napíš svoj komentár