Očné viečka mám tak ťažké, že nedokážem ani mrknúť. To ešte nie je tak zlé. Ja totiž ani neviem kde som a prečo som tu. V pravej ruke zovieram niečo ako paplón. Ono to asi je tak, keďže mi nie je zima na telo. Ešte keby mi tvár nesmažil studený vietor a mráz... Chcem vykríknuť od vrcholnej nespokojnosti trojročného dieťaťa ale ani neviem čo mám kričať.
"Áaach" - vydýchol som si. Okolo nosa sa mi prešmykla známa vôňa novín Teleprogram. Niekto je teda pri mne. To by vysvetľovalo ten zvuk, ktorý ma prebudil. Mám pocit, že to bol zvuk kávovej lyžičky.
Mama obyčajne pije kávu. Skúsil som zamrmlať - "Mama..." Znova som zacítil známu vôňu novín a aj ich zvuk. Ozvalo sa: "Prosím?"
Oči sa mi otvorili, moja mama to však nebola. Bol to anjel. V bielom plášti s modrým lemovaním. Presne taký ako som si ho predstavoval.
"Ahoj Anjel..." - povedal som. On odpovedal: "Nie som anjel, som zdravotná sestra, heheh." Usmiala sa. Vyzerala veľmi milo tak som ju začal volať Anjel. Dovolila mi to.
Chcel som sa jej dotknúť. Zistil som však, že to nejde. Nielenže som vyhladnutý ale aj mám akosi pripútané ruky. Vraj preto, aby som si nevytrhol infúziu. Je vidieť, že Anjel ma nepozná, inak by vedel, že by som to nespravil. Snažil som sa byť poslušný. A ako som si uvedomil, že som v nemocnici, vedel som, že si jednoducho musím zvyknúť...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
georg21
6. 4.apríla 2011 21:56
Pokračovanie bude určite...
4
a to pokračovanie ? Len ho neviem najst, alebo tu nie je naozaj ?
Napíš svoj komentár