Spomínam si na Teba, moja malá spomienka. Vraj si sa narodila 24. 12. Ja som Ťa však prvý raz stretol 14. 2. tohto roku tesne po polnoci. Pamätám si na Tvoje prvé "Ahoj" pre mňa. Ešte dnes cítim Tvoj skúmavý pohľad, že čo som asi za človeka. Nikdy som nepovedal veľa. Radšej som počúval Tvoje prvé slová vydýchnuté snáď len pre mňa. Čo ma trápi je, že nikdy sme spolu neboli osamote. Toľko by som Ti toho chcel povedať, ukázať, namaľovať...Akoby som nenachádzal ten správny spôsob ako sa k Tebe znovu priblížiť. Má mi stačiť tých pár minulých myšlienok z mojej vlastnej hlavy od Teba? Sú to myšlienky na krátke stretnutia, pár pohľadov, neznámy počet slov, tri dotyky...Znova sa mi objavuje v hlave kolorovaná myšlienka na jedno stretnutie. Iste si naň spomenieš aj Ty. Ak budeš chcieť. Bolo to v lete. Sedeli sme oproti sebe. Okolo nás konkrétny ľudia džavotali. Len mi dvaja nič. Ani slovo. Teda aspoň medzi nami. Akoby sme sa vôbec nevideli, nevnímali. Ja som teda naozaj nič nevnímal. Sústredil som sa len na jedno. No nič zvláštne sa neudialo. Ak by som nemal pred sebou na stole kúsok zaujímavého sklíčka asi by som išiel robiť niečo užitočnejšie. Potom som sa snažil teda sústrediť na to sklíčko, aby som z neho niečo pekné vytvoril. Pozeráš sa na stôl a ja tiež. Pozriem na Teba ale Ty asi nikdy na mňa. A vtedy si znova spomínam na slová, ktoré majú pre mňa neznámy význam: "On je najnormálnejší..." Aj by som poznal pravý význam tých slov keby...Vôbec si nemyslím, že by boli neúprimné, ono sa to ťažko popisuje, skôr príliš úprimné. Chcem Ťa však uistiť, že neboli zbytočné. Vliali mi do duše viac nádeje, priam v krvi mi koluje to, o čom píšem. A nie je to tak zložité a písmenkové ako tieto riadky. Myslím, že odvtedy čo som stretol Teba, stávam sa lepším človekom každý deň. Nevravím, že nerobím chyby či vyzerám ako dokonalá antická socha. Práve naopak, stále sa mýlim, stále rovnako padám, mám denne studené ruky, unavené oči, strapaté vlasy. Zlepšilo sa mi to najpodstatnejšie - prístup k životu. Nikdy som ho nemal zlý, len teraz je iný, jednoducho úsmevnejší, krajší...
A opäť k tomu prečo som tak nechápal význam tých Tvojich slov....
Už som dúfal, že konečne budem môcť vedieť čo Ťa teší, trápi, čo máš najradšej...A zrazu som si prečítal pár posledných viet o tom ako je fajn, že som taký aký som, a že je všetko vlastne dobré tak ako to je. Opäť Ťa chcem uistiť, už chápem a vždy som rešpektoval Tvoj názor či rozhodnutie.
Tak nezostáva mi nič iné len prežiť naplno ďalší deň bez spomienky. O to sa posnažím.
A čím začať? Snáď len týmto: "Ahoj, prosím, ďakujem."

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
zrnko_piesku  1. 3. 2011 01:02
Príde mi to ako kolotoč myšlienok, možno tým chcel autor iné povedať. ^^

Z vlastnej skúsenosti musím povedať, že si treba dať pozor aby človek nemiloval myšlienku/predstavy, ale realitu, ktorá sa s nimi (vo väčšine prípadov) rozchádza.

Inak som sa v tvojich slovách sem tam našiel.
Napíš svoj komentár